Lebo ono, diali sa všelijaké veci, povedali sa všelijaké veci, a veď myslím, že to väčšina z vás pozná. V tomto smere neviem byť objektívna, neviem kedy sa príliš hlúpo správali oni, kedy ja. A všeličo bolelo. Ale nedávno som sa začala zamýšľať nad tým, že okrem tých bežných vecí (teda, vôbec nie sú bežné, len také... očakávané ako staranie sa o mňa, výchova a podobne) mi dali ďalších pár vecí, ktoré mi v živote stihli veľmi pomôcť.
Ten zvláštny spôsob výchovy
Nedávno som mala s otcom 246. debatu o tom, prečo nemôžu utrúsiť aspoň pár slov keď sa mi niečo podarí. Pochváliť ma. aspoň trochu. A otec mi povedal, že keby ma takto chválili stále, nerobila by som veci pre seba, ale pre nich. A že by som nebola kde som. A mal pravdu.
Cítim, že som na seba tvrdá, pretože mám dojem, že to stále nestačí, že sa stále dá dosiahnuť niečo viac. A aj keď to zčasti robím aj preto, aby som práve im ukázala ,že na to mám, tak to robím hlavne kvôli tomu že ma naši naučili, že keď niečo chcem, musím drieť.
A tak som tu, som so sebou spokojná a zároveň sa stále chcem hýbať ďalej. A teším sa z toho.
Možnosť cestovať
Ešte nedávno som rodičom potichu vyčítala, že už nechodíme na dovolenky, výlety a podobne. Ale to je hlúposť. Keď sme boli so sestrou menšie, brávali nás na všelijaké výlety. Po Slovensku, alebo za rodinou do Česka alebo do Nemecka. A potom dovolenky pri mori. A potom Barcelona. A teraz Istanbul. Nikdy som si nemyslela, že moji rodičia vidia význam v cestovaní ale spätne to začínam chápať.
Ale okrem toho, že nás všelikam brávali sa mi snažili pomôcť keď som mala príležitosť vycestovať. Aj keď som sa rýchlo musela naučiť platiť si veci sama, keď som mala možnosť ísť za hranice, naši mi vždy prispeli. Tak som pochopila rôzne zahraničné projekty, výlety s tetou, výlety zo školy, a naposledy roadtrip po Balkáne. Za toto som fakt vďačná.
Nech mali akýkoľvek vlastný názor, nechali mi priestor vytvoriť si svoj
Nikdy mi neprišlo, že mi v tomto rodičia prenechávajú priestor, zvlášť keď ma tlačili ešte aj do birmovky, ale mýlila som sa. V skutočnosti aj keď vždy dali veľmi otvorene najavo svoj názor, nikdy ma do ničoho (okrem tej birmovky ale teraz chápem, že to nebolo z ich presvedčenia, ale z niekoho iného) nenútili.
Moje spomienky začínajú pri výbere záujmových krúžkov na základnej. Asi mama najlepšie vedela na sebe, že nútiť dieťa k hudobnému nástroju nemá veľa efektu... Pokračovalo to v obľúbených predmetoch v škole a učení... keď zistili, že aj keď sa neučím, so školou to zvládam, nechali ma tak.
Výber strednej nechali na mne. Aj keď som vedela, že mama neverí, že to zvládnem, nechali ma ísť na tie prijímačky a eventuálne padnúť na hubu. Nepadla som a tam som sa začala skutočne formovať.
Neriešili moje politické ani náboženské názory, nesnažili sa mi tlačiť nejaké ich pravdy do hlavy. To s odstupom času vnímam s veľkou vďakou.
No a veľkou kapitolou je výber vysokej. Obaja rodičia majú technické školy, mama videla, že mi matika šla, vedela som, že chcela, aby som študovala niečo také. A koniec koncov, jeden politológ v rodine stačí... A až na poznámky "ale tú stavebnú by si predsa zvládla" ma nechali tak. Nepýtali sa s podivným výrazom ani na jednu z mojich prihlášok, nesnažili sa odhovárať ma od niektorých.
V skratke a jednoducho, to čo som väčšinou vnímala ako nezáujem o moju osobu bolo v skutočnosti poskytnutie živnej pôdy na to, aby som sa sformovala, vyvíjala a našla si miesto kam chcem v tomto svete patriť. A môžem hrdo povedať, že sa im to podarilo, a za to im hrozne ďakujem.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
1
tequila
8. 7.júla 2022 02:47
to je super, ale toto vsetko sa da robit aj s vyjadrenim zaujmu o teba
Napíš svoj komentár