Večer ide fajn a pocit, že to asi myslí vážne utvrdí fakt, že sa dožaduje kontaktu na vás. odchádzate s príjemným hrejivým pocitom a s jednoduchým, sviežim úsmevom na perách. Konečne je zas niečo tak jednoduché a zároveň tak pekné.
Jeho telefonátu na druhý deň sa úprimne potešíte, a jeho pozvaniu na kávu ešte viac. Čas sa zbehne rýchlo a vy sa nájdete pár hodín pred rande.
Zrazu to príde. problém. Aké naivné bolo myslieť si, že toto sa bez nich obíde. Zrazu nerozumiete, ako ste sa do tejto situácie dostali, keď vlastne zrejme máte radi niekoho úplne iného. Niekoho, s kým je všetko úplne iné, no zároveň veľmi, ale veľmi komplikované a ťažké. Niekoho, kvôli komu už pár mesiacov máte chtiac-nechtiac východniarsky prízvuk.
Zrazu sa vám nechce ísť nikam. Aj tak viete, že z toho nič nebude, pretože to proste nechcete. Ale to sa predsa nerobí a koniec koncov, s tým novým dotyčným vám bolo tak príjemne.
Vy na to rande idete. A zistíte, že si vo veľa aspektoch rozumiete, že je to skvelý, milý a pozorný človek a že čas letí ani neviete ako.
Po troch hodinách kráčate domov. A zrazu to príde. Čo robiť? Vždy predtým, keď som s niekým chodila bolo to... Bolo to také, že som si s tým človekom predstavovala budúcnosť. neskôr ma to síce možno prešlo ale jednoducho, vždy som dokázala myslieť len na toho jediného.
A teraz... teraz viem s určitosťou povedať, že nemá to všetko, čo na mužovi hľadám. no zároveň je skvelý. A je mi s ním príjemne. A technicky vzaté, som slobodná, môžem si robiť čo chcem.
Ale čo vlastne chcem?
Nechať ho odísť a dúfať v neuskutočniteľné? Alebo to risknúť a skúsiť to s ním?
Fuck fuck fuck.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár