Áno... Lukáša.
Bolo to veľmi zvláštne. Bol na neho dosť zlý pohľad. Prvé, čo mi napadlo pri pohľade na neho bolo, že má leukémiu. Asi kvôli tomu, že nemal vlasy a vyzeral veľmi zničene. Ale ležal na neurológii, to nejde dokopy.
Sedeli sme pri ocinovi. Toho chalana mi bolo hrozne ľúto, vyzeral veľmi smutne a zničene. Ale vypustila som ho z hlavy aj keď bol len pár metrov odo mňa. I keď občas som nenápadne obrátila pohľad na jeho posteľ...
Ocino ho občas zmienil v konverzácii. Ako je u neho zvykom, už stihol toho zrejme o ňom zistiť hodne
..."robia aj CT, Lukáš dnes bol" alebo "dnes doviezli aj Lukáša" a podobne.
Hrozne mi vŕtalo hlavou prečo tam vlastne leží.
A potom to prišlo. Všimla som si, že sa na mňa celý čas uprene pozerá. Bolo to hrozne zvláštne a nevedela som, čo robiť. Už aj bez toho všetkého som hrozne hanblivá.
Odhodlala som sa na nesmelý úsmev.
Za tých pár pohľadov, čo som mu venovala som stihla zazrieť v jeho očiach veľmi veľa. Zrazu už to nebol človek, ktorý vás zaujíma, pretože máte potrebu ľutovať ho. Zrazu to bol človek, ktorý ma prosto zaujíma...
Zrazu sa začal zberať z postele. Moja mama sa ho nejakým reflexom opýtala, či nechce pomôcť. zdvorilo odmietol. O pár sekúnd k nemu šiel môj ocino, chcel mu pomôcť obuť sa, asi už vedel, že mu to robí problém. dopredu so mvedela, čo bude nasledovať. Zrazu som Lukáša poznala. Vedela som ,že je to bojovník a aj keby ho to malo stáť čokoľvek, zvládne to sám.
Opustil izbu.
Ocino sám od seba spustil. takže už viem, že Lukáš je z Námestova, že je druhák na strednej, takže môže mať asi 17, že jeho mama vyzerá na 25, a konečne aj dôvod, prečo ležal práve tam (Popri počúvaní som ho ľutovala, keď som si predstavila aký výsluch mu môj tatík asi robil).
Mal nehodu na motorke. To by vysvetľovalo aj tú jazvu cez celú hlavu, ktorú som si všimla. Otvárali mu hlavu. Ťažká operácia. Dva týždne bol na vozíčku. Už bol doma a zrejme odpadol alebo tak, takže preto je teraz v DK.
Zrazu som pochopila tie moje pocity. imponovalo mi na ňom to, že on nebol ten, ktorého chce človek ľutovať...
Bolo to celé hrozne zvláštne, milé, jednoduché a zároveň hlboké, a tak zvláštne.
Viem, že pár pohľadov v nemocničnej izbe bude celý náš kontakt.
Preto tento blog. Aj keď ho nikdy neuvidí.
Zajtra idem pozrieť ocina.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
darkkizz
26. 12.decembra 2011 21:48
ach... neurológia :/
Napíš svoj komentár