Rozprávame sa. Pýtam sa ho, čo nové. Ako obyčajne, dokopy nič. Asi po piaty raz, čo sa ho to pýtam, s tým, že čakám nejakú klebetu o niekom alebo nejakú hlúposť, len tak ledabolo zahlási: "Zomrel mi ocino".
Vďačná za fakt, že je tma a nepozerá sa mi do tváre som pár sekúnd spracovávala. Nechápala som. Nevedela som, čo povedať, ako sa zachovať. Takéto situácie som videla asi len vo filmoch. Vyhabkala som niečo ako "čože..." a nevedela, čo je ako tak vhodné pre túto situáciu.
Nešlo mi to do hlavy. Bol presne taký ako vždy. Také isté plytké vtipy, taká istá nálada, správanie. Nechápala som, ako môže byť taký.. v pohode. Aspoň na povrchu. Zrazu som sa cítila úplne podradene a mizerne.
Ako on zvláda také ťažké situácie a ja som v prdeli z totálnych banalít. Pripadala som sama sebe ako nejaký zradca. Podliak.
Prišla som k slovám. No to moje "si v pohode...?" asi veciam moc nepomohlo. Netušila som, čo robiť. Už veľmi dávno sme sa neobjali. nevedela som, či by to bolo vhodné...
Potom som pochopila, že asi to je tá posledná vec, o ktorej sa chce baviť a tak som úplne plytko odbočila k téme zmeny majiteľa obľúbeného bistra v meste a v duchu som si hovorila, že teraz mu musím byť oporou... Aj keby sme sa o tom vôbec nemali baviť, viem, že mu to pomôže...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár