O strate, bolesti, nájdení a nových začiatkoch...

Malo by ma to mrzieť oveľa viac. Mala by som sa cítiť oveľa horšie. Aspoň tak mi to pripadá, podľa mojich vlastných vyjadrení a pocitov. Veď ho predsa tak ľúbim. Prešlo tak málo času a povedalo sa toľko bolestivých slov. No ja neplačem. Možno som všetko vyplakala za tých pár dní, zatvorená v tých pár miestnostiach, kde sme spolu prežili asi tie najkrajšie chvíle len kúsok predtým.


To, čo mi naozaj "nedá spať" je množstvo otázok smerovaných nie naňho, ale na existenciu samú. Prečo? To je tá najfrekventovanejšia. Prečo vtedy, keď sme to nechali zájsť najďalej ako sme mohli? Prečo, keď som vedela, že ma ľúbil ako žiadnu inú? Prečo keď sme si rozumeli a vždy sa vedeli pozhovárať?

A tá najbolestivejšia: Prečo keď som bola konečne zas raz šťastná?


Chvíľu mám pocit, že to už bolí len preto, že nemám odpovede na tieto otázky. Ďalší moment mám ale pocit, že to tak bolí, pretože bez neho nedokážem existovať.



Je to také zvláštne. Dokážem, i nedokážem. Nie je to o tom, že by som celé dni plakala do vankúša a nemohla od žiaľu spať. Žijem, dýcham, som, no s určitými obmedzeniami. A nedokážem si vysvetliť, prečo je to tak. Veď ho tak veľmi ľúbim, right?



Zrejme je to tým, čo sme sa stihli jeden od druhého naučiť. O láske, živote, egoizme, porozumení. Bolo toho povedaného toľko, a zároveň tak málo. Prežili sme toho toľko, a zároveň takmer nič. Prežila som tak krásne šťastie, a zároveň to bola v živote len omrvinka.


Bolí to, no nie tak, aby som to nezvládla. Predtým som sa kvôli tomuto cítila tak zle. Tak egoisticky. Ale teraz mi niečo hovorí, že toto je to, čo mi vzťah s ním dal. Odosobniť sa. Byť šťastná nie len z tých jasných a priamych zdrojov. Dať láske slobodu. Dať mu slobodu. Mať sa radi aj keď nie spolu, ako sme si mysleli, ale od seba.





Budeme veľmi šťastní. Ako sme si už povedali, spolu, no od seba. Ale navždy.




♥

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu