Rozpoviem vám príbeh... pretože už to proste nedokážem držať v sebe. Zn.: vágne.

Onedlho to budú dva roky, čo sa to celé začalo... Čo sme o sebe začali vedieť a postupne sa začali spoznávať. Udialo sa veľa, udialo sa prakticky všetko. Také vzťahové všetko...

Úsmevy, milé slová, vyznania lásky, spoločne strávený čas, hádky, spoločné noci, spoločné ťažké i tie krásne chvíle.

Okamihy nekonečného šťastia sa striedali s okamihmi nekonečného smútku. Ťažko povedať, či v správnom pomere... Veľmi veľa ľudí z môjho okolia nerozumelo, prečo taký vzťah vediem. Čo z toho vlastne mám. Uznávam, videla ma smutnú. Videli ma plakať. Často. Avšak treba povedať, že či vinou druhej strany, to doteraz neviem. Podstata je tá, že nedokázali chápať tomu nekonečnému šťastiu, čo som prežívala mimo tých smutných období. Pre to som to robila. A preto to neľutujem...



Nikto ma nikdy nespravil takou šťastnou, ako on.



Bolo pár rozchodov a následne pár "udobrení". Teda, až na ten posledný.
Viem, že keď sme sa definitívne rozišli, pocítila som nekonečnú úľavu. Úľavu od všetkého trápenia, bolesti a úzkosti. Doteraz neviem, čím tieto pocity boli spôsobované... No najpravdepodobnejšia je možnosť, ktorá sa s nami tiahla od úplného začiatku a bude sa tiahnuť navždy a to, že sme úplne rozdielni.


Tak sme sa rozišli. Naozaj a definitívne. On si našiel priateľku, ja nového priateľa. Bola som presvedčená o tom, že už ho neľúbim, aj keď som vedela, a vždy mi bolo jasné, že je a bude neodňateľnou súčasťou môjho života.


A potom prišiel zlomový de. Dávno po našom rozchode. Hádka. Veľká. Kričala som. Veľa. Hrozne. No viem prečo som to robila a neľutujem to. Cítila som sa ohrozená... Po tom všetkom zaklincovanom touto hádkou by sa na mňa každý vykašľal. Koniec koncov, niet divu. No on nie.

Aj keď som si istá, že jedna jeho časť mala veľkú chuť ma zavraždiť, tá druhá... tá druhá to cíti ako ja... A nikdy sa odo a neodvrátil, vždy tu bol pre mňa a... znova plačem. Do pekla.

Long story short,...


Ľúbime sa. Ľúbim ho. Ľúbi ma. Tak veľmi, ako to len dokážeme. No zároveň nedokážeme byť spolu. Nemôžeme byť spolu. Sme jednoducho príliš rozdielni...



Nemôžem mu vyčítať absolútne nič. Nič.
Rozišli sme sa.
Je slobodný, presne tak ako ja.
Vie, čo ku mne cíti, no aj tak si zvolil tú cestu, ktorú si zvolil.
Vie čo robí.
Mne zostáva len to akceptovať.
Nemôžem mu vyčítať, že ma nekontaktuje. Vlastne kontaktuje ale,.. to je jedno.
Nemôžem mu vyčítať, že má záujem o iné dievčatá.
Ani že je proste pre neho lepšie byť bezo mňa...
Je to jeho život a jeho rozhodnutia.
No je to tak ťažké...

Veď aj on by mi mohol vyčítať dosť vecí. A nerobí to.
Nemá prečo.
Keď mu hovorím o iných chalanoch, aj keď ho to možno zabolí, nepovie nič.
Už mu nepatrím. Už mi nepatrí.


Táto situácia má sklony ničiť ma. A občasne sa jej to veru vydarí...
No cez to celé sme dobrí priatelia a to si nekonečne vážim. nedokážem si bez neho predstaviť moju existenciu.


Kávička a kakauko.



Everything will be OK in the end. If it is not OK, it is not the end!

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu