Stále sa pýtam kde ju robím a predsa to dobre viem.
jediný človek, ktorý do mňa videl natoľko, aby mi to vedel vyčítať, mi to povedal. či dal najavo. A ja... Som nepoučiteľný idiot.
Všetko potrebujem nazvať menom, vložiť do škatuľky a mať v tom poriadok. neznášam, keď neviem na čom som, keď neviem, kde je pravda a č osa odohráva v iných. A to je moja choroba, môj neodňateľný problém.
Možno práve tým už som stratila niekoľko ľudí.
Ale pri tebe, Ty, to nedovolím,to by bola príliš vysoká obeta.
Koľko už prešlo? Dosť dlho na to, aby do môjho života vstúpili iní. Aj viac ako na pár dní... A predsa, stále dookola, najradšej by som ťa zas mala v škatuľke s nápisom: a vlastne ani neviem akým, len mať poriadok. To je to.
Hnevám sa, že niekto ťa vie oceniť viac, že niekoho oceňuješ viac. Ale to je len môj problém...
Zamýšľam sa nad maličkosťami, zamýšľam sa nad našimi konverzáciami, zas preto, aby som to niečo nejako presne pomenovala.
Ale prečo do pekla?
A uvedomujem si, že som silná na to, aby som zvládla nerobiť. to. Nie, city k tebe sú dosť silné na to, aby mi nedovolili stratiť ťa. Ako osobu. Ako človeka. Ako Teba.
proste sa len teším, že ťa mám. A náhodou sa mi darí. Teším sa že ťa počujem, a že zdieľame radosti aj starosti. Teším sa, že ma niekto tak pozná a vie pvoedať tak krásne veci.
Je úplne jedno ako sa volá to niečo tam niekde medzi nami dvoma. Je to. To mi ani nám neodoprie nik. A je to skvelé. Úžasné. Veď kde by som bola bez teba.
A tak. Obaja sme začali nové životy. No pevne verím, že si v nich na seba ešte nájdeme miesto. A ak mi veríš, a viem ,že m iveríš, a ak si pam§táš na tých Simpsonovcov, čo si mi poslal, síce neskoro, ale lepšie ako nikdy,... Už viem, čo nebudem robiť. A sama sa tomu teším.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
proste sa len teším, že ťa mám. A náhodou sa mi darí. Teším sa že ťa počujem, a že zdieľame radosti aj starosti. "