Vzhľadom na to, ako som sa rozkecala rozdeľujem tento bizár na 3 kusy.
A v duchu oboch minuloročných blogov, ktoré som písala, keď som mala robiť dačo oveľa dôležitejšie, píšem tento v čase, kedy by som mala editovať žiadosť o grant. Yolo.
Január a február mi dali čas sa vydýchať a tak nejak rozbehnúť. Vo svete začínal zúriť koronavírus a ja som mala prvé magisterské skúškové (ktoré som...proste nejak pretrpela a tešila som sa na trip, ktorý ma držal pri živote asi od októbra - Švédsko s Mielikki!
Marec prišiel strašne rýchlo, odovzdala som mačiatko a byt kamošom a fičala som na Slovensko. Na autobusku v Bratislave som sa prvý krát stretla s M. a vyrazili sme za dobrodružstvom. Do Štokholmu som sa stihla zamilovať do 10 minút po pristátí lietadla a moje nadšenie iba rástlo. Prespávali sme u mojej kamky z discordu o fantasy knižkách (Stafylo si hľadá známosti na tých najdivnejších miestach, birdzom počínajúc a...veď k tomu sa dostaneme). Celá štokholmská fáza nášho výletu bola najviac doko, videli sme veľa zaujímavého, poobdivovali mesto a turistický bullshit, povozili sa na loďke, navštívili poledance štúdio (because of course) a celkovo keď bol čas posunúť sa ďalej, vôbec sa mi nechcelo.
Ďalšou fázou nášho tripu bola dedinka Storlien dakde asi 8 hodín cesty na sever, podľa wiki 2 km od nórskej hranice, kde sme sa stretali s ďalšími slovenkami a češkami, prenajímali veľkú chatu a mali v pláne turistikovať po okolí. A aj sme turistikovali. A blbli v snehu. Neviem prečo, ale keď spomínam na tieto dni, prvé sa mi vždy vybaví jedlo. Asi nikdy som nebola na tripe s niekym, s kým by som bola tak kompatibilná čo sa týka spôsobu stravovania (ale rozhodne nie času ). Škandinávska príroda je mega a veľmi sa mi nechcelo odísť. A skoro sme ani neodišli. Asi 3 dni pred naším plánovaným odjazdom sa začala zhoršovať korona-situácia v Európe a nám začalo hroziť, že padnú naše plány, čo sa týka odjazdu. Odjazd bol plánovaný na nedeľu a ja som v piatok ráno začala seriózne panikáriť. Vrámci psychohygieny sme sa rozhodli, že si požičiame snežný skúter a pôjdeme obdivovať vzdialenejšie časti okolia. Keďže stafylo je perfektný šofér, podarilo sa mi po pár hodinách snežným skútrom zapikovať do 2m vrstvy prašanu, odkiaľ sme ho, napriek tomu, že sme silné a emancipované ženy nezvládli samé vydolovať a tak sme sa museli skontaktovať s ujom z požičovne. Skoro sme umrzli. Ujo nás hľadal vyše hodiny. Boli sme na bežkárskej trase. Moje navigačné zručnosti sú na tom iba o málo lepšie, než moje schopnosti čo sa týka šoférovania snežných skútrov. Po príjazde naspäť na chatu sme sa zavreli do sauny a odmietali interagovať so zbytkom osadenstva. Z nášho novonájdeného chillu nás vytrhla informácia o tom, že Poľsko zatvára hranice (mali sme letieť do Krakowa) a musíme zháňať nové letenky.
Po pár hodinách paniky sa nám podarilo booknuť let Trondheim - Oslo - Frankfurt - Praha. Po prebdenej noci prišla informácia o stornovanom lete do Prahy. Pobyt na oboch nórskych letiskách som trávila striedavým plačom a hľadaním riešenia ako sa dostať do Prahy. Neúspešne. Nakoniec som sa rozhodla pridať sa k M. a ísť s ňou busom do Viedne. Tento plán (asi tridsiaty v poradí) vyšiel a my sme sa šťastne dostali do Viedne, kde sme si užívali posledné hodiny slobody. Z viedne nasledovala cesta do Kitsee a odtiaľ pešo na Slovensko, kde nás za hranicou čakal môj oco, ktorý nám urobil taxík - M. domov a mne k našim, kde som v prázdnom dome trávila svoje 2 týždne karantény. Spätne to boli vlastne jedny z najsuper týždňov 2020, vôbec som netušila, aký bizár bude zbytok roka a celé dni som hrala Zaklínača a cvičila. Krása.
Prišiel Apríl a následujúcich pár týždňov som sa cítila, akoby som bola zase na strednej - bývala som u našich a striedavo sme si liezli na nervy. Snažila som sa nájsť cestu do Prahy. Niekedy okolo dvadsiateho sa mi to podarilo, s plačom som sa rozlúčila s rodičmi a vyrazila domov. Doma ma čakalo mačiatko a kopec prachu. A otvorená fľaša ríbezľového vína, ktoré som hneď prvý večer hodila do seba. Byť po skoro 2 mesiacoch v Prahe bolo zvláštne a zároveň výborné. Byť druhý krát behom 2 mesiacov v karanténe bolo strašne nakokot a skoro ma to zabilo. Spoločnosť mi robila Siri, WoW a shitpost skupiny na facebooku (intenzívny forshadowing DD).
Koncom apríla svet zaćínal normálnieť a ja som sa mohla vrátiť ku kruhom a vidieť po dlhom čase svojich kamarátov. Veci zase dávali zmysel a mala som veľa elánu a nádej, že zbytok roka bude superko. (Spoiler alert: meh)
2/3 sem hodím asi zajtra, lebo sa mi VÁŽNE nechce editovať tú žiadosť o grant
Blog
Komentuj
13 komentov k blogu
1
mielikki
6. 11.novembra 2020 21:57
Ja viem, že už je to trápne, ale pri spomienke na skúter neviem komentovať inak ako: Take me home, country roads
2
@mielikki som rozmyslala, ako to tam zakomponovat ale ta jedna mozgova bunka schaosila uprostred toho myslienkoveho pochodu a zabudla som na to
5
ak existujú ďalšie životy alebo život po živote alebo hocičo, ešte aj tam na to budem myslieť
9
@bebekex haha, som rada, ze tento nahodny vygrc povazujes za citatelny planovala som to napisat uz dlho - po prichode zo svedska som chcela urobit travelblog, ale jednak som bola celkom emocne v riti a druhak pre mna malo viac zmysel mat to na polarsteps aj s fotkami a zaujemcom proste poslat link tam, a potom v lete ma chytila (a nepustila) myslienka koncorocneho blogu ale na viac casti. Tak som rada, ze ked uz som sa k tomu dokopala tak to aj niekto cita.
10
tak ale tento nahodny vygrc ma definitvne bavil ovela viac nez 95% toho,co sa tu v blogoch nachadza
12
Tak to s tým skútrom muselo byt riadne dobrodružstvo..
aspoň že ste mali signál a dobre to dopadlo
aspoň že ste mali signál a dobre to dopadlo
Napíš svoj komentár