L. a N. v kaviarni

L. sa unavene zviezla do prvého kresla o ktoré zakopla. Čašníčka kráčajúca popri línii guľatého stola sa ani nepýtala, čo si prosí a rovno zamierila k barovému pultu a prikázala si od pokladníčky o čiernu kávu bez mlieka a cukru. L. bola ich stála zákazníčka a chodila sem každý týždeň vo štvrtok poobede.

Do miestnosti vošiel N. Chvíľu tápal pohľadom po stole, kde bežne sedávali, ale keď ju tam nenašiel, otočil sa očami ku celej miestnosti. Našiel ju za rohom pri dverách. Práve odkladala škatuľku žltých tiav na stôl a medzi pery si strkala filter cigarety, pričom vehementne šmátrala vo vreckách po zapaľovači.

V mysli sa mu vybavilo, aké to bolo, keď ju naposledy v noci prikrýval perinou, aby jej nebola zima. Vyzerala vtedy tak zraniteľne. A on mal chuť...

Kývol čašníčke na pozdrav a objednávku, zobral popolník z neobsadeného stola a prešiel k nej. Položil ho pred ňu. Keď zapaľovač nenašla, sám jej pripálil. Chvíľu sa kochal ako sa jej hrudník rozťahuje v nádychu a prsia napínajú hore, ale keď mal toho pohľadu konečne dosť, tak si prisadol.

,,Ahoj L."
Cmukla nesúhlasne perami a vyfúkla dym: ,,Meškáš."
,,Vždy meškám," uškrnul sa.
Čašníčka im priniesla kávy. Obe čierne. Počkali kým odíde.
,,Kto to bol tento krát?" prešla rovno k veci.
,,Maťa a Milan."
,,Ach," sklamane odklepla do popolníka ,,Tých som mala rada. Trvalo mi veľmi dlho, kým si k sebe našli cestu, bol to zložitý pár. Takže, ktorý z nich podľahol?"
,,Ona."
Neodpovedala. Len hľadela von oknom na ľudí prechádzajúcich sa ulicou. Do tváre sa jej vkradol smútok. Nemusel sa jej pýtať, čo sa deje. Vedel to.

Ona dávala ľudí dokopy.
On ich rozbíjal.
A takto sa točili do kolečka.

Jemne sa dotkol jej dlane ,,Mrzí ma to."
,,Je to tvoja práca," mykla ľahostajne plecami, hnedé kučery sa jej bláznivo roztancovali ,,Musíš ju robiť. Len je škoda, že všetká moja práca vždy vyjde nazmar. Cítim sa úplne zbytočne. Vieš aké ťažké je robiť niečo o čom viem, že ty to zničíš?"
,,Sú páry, ktoré ostanú spolu napriek tomu, že zasiahnem."
,,Koľko takých je?"
Ostal mlčať. Hovorilo to za všetko.
Chcela niečo povedať, ale prerušil ju.
,,Málo. Ale L., nemala by si to brať toľko k srdcu. Sama vieš, ako to je. Je to proste tak. Má to tak byť. Ľudia sa dávajú dokopy a vzápätí sa rozchádzajú. Hľadajú cestu, striedajú, vymieňajú, skúšajú a tak znova a ešte raz. Nemá zmysel sa nad tým trápiť. Nepochopíme to a ani nikdy nepochopíme."
,,Zraňuje ma to," sklopila tvár k stolu.

Pevne ju stisol pod bradou a zdvihol jej ju. Donútil ju pozrieť sa na neho. Uhýbala pohľadom. Nezniesla jeho priamy pohľad.
,,Mňa nie. Neľutujem ich. Je to ich bordel. Ja som len ten tretí, čo pokúša a za zvyšok si môžu oni sami. Ak sú dvaja spolu šťastní, nepodvedú. Nedajú na príležitosť k tomu, aby niečo zasiahlo ich vzťah. Nedajú príležitosť mne. Ak človek podvedie, znamená to, že mu niečo chýba. Väčšinou láska k danej osobe."

,,Dneska podvádza skoro každý. Nič nevydrží," hlas sa jej prelomil ,,Je tak ťažké byť len s jednou osobou? Je tak ťažké byť verný?"
,,Je. Hlavne preto, lebo ľudia sa menia. To, čo im predtým bolo blízke, sa im začne vzďaľovať. Tá kompatibilnosť čo bola medzi nimi kedysi tak samozrejmá, sa trhá. Prejdú roky a zrazu si uvedomia, že už dávno nestojí vedľa nich človek, ktorého kedysi milovali. Že je iný. Taký, aký byť nikdy nemal. Ťažko znášať zmeny a premeny. Niekedy to trvá mesiace, niekedy roky. Ale tá zmena vždy príde."

,,Ľudia sa majú vyvíjať spolu, navzájom a nie od seba."
,,To ty nikdy neovplyvníš, drahá," usmial sa N. ,,Ty za nič nemôžeš. Ani ja za nič nemôžem. Sú to ľudia. A ľudia sú... divní. Nevedia čo chcú. Nevedia čo nechcú. Nič si nevážia. Vedia sa sústrediť len na krátkodobé city. A to čo sa stáva pre nich samozrejmosťou, stráca pre nich význam. Oni nevedia myslieť do tak ďalekej budúcnosti ako my dvaja. Nepoznajú to. Za vernosťou je vždy toľko špiny a čiernych myšlienok, smútku, strachu a nedôvery. I verní v sebe nosia neveru."

L. mlčala. Zvierala ruky do päste.
,,Takto to byť nemá."
,,Prispôsobia sa. Zrania sa, oprášia, postavia, idú ďalej, padnú a znova sa vyškriabu hore. Neľutuj ich. Ľudia zabúdajú, i keď sľubujú. Nie sú to dokonalé bytosti. Jediná ich dokonalosť spočíva v ich nedokonalosti. Narodili sa takí. Nezmeníš ich."
,,Ale..."

N. pozrel na L. Mal ju chuť pobozkať. Prstami prechádzal po jej sviežich lícach, na ktorých sa únava vôbec neodrazila. Napriek tomu, že bol pomenovaný ako Nenávisť, bola len jedna osoba ku ktorej tento pocit nezdieľal. Nenávidel všetkých a všetko. A iba ju... iba k nej necítil nič. Nič nenávistné. Bol to šialene čistý a zúfalý pocit - niekoho nenenávidieť.

L. mala v sebe niečo smutné, napriek tomu, že robila ľudí šťastnými. Žila s tým, že väčšina jej starostlivej práce sa stratí spolu s Nenávisťou. Kam prišla, spojila dvoch ľudí a odišla. To bola jej práca. Vzbudiť v ľuďoch lásku. Ktorú Nenávisť vzápätí pretiahol zo zadu na pokrkvaných obliečkach a stonoch.

Napriek tomu, že L. nazývali samo o sebe Láskou, ktorá milovala všetko a každého, jediná osoba ku ktorej takéto pocity necítila, bol práve on. Necítila pri ňom nič, iba neprítomnosť lásky. Nič. Tak desivý a bezodne neprítomný pocit - niekoho nemilovať.

Nikdy spolu nemohli byť.

Keď sa nahol k bozku, odtiahla sa. Jeho pery cmukli na prázdno a on sa sklamane stiahol naspäť.

Čašníčka pri pulte ich zasnene pozorovala spoza kávovaru a pracne zoradených pohárov. Dúfala, že aspoň teraz sa L. neodtiahne a dovolí mu pobozkať ju. Nestalo sa tak.

Ale čo taká čašníčka môže vedieť o vzťahoch medzi Láskou a Nenávisťou.

 Blog

26 0 0 0 0

Komentuj

15 komentov k blogu