Ocitol som sa v čestnej lóži spisovateľa. Hrubé vrstvy melanchólie a prachu sa mi šúpali pod nohami a ja som si pomyslel, že som sa ocitol v zlom sne. Toto je miesto, kde vznikajú príbehy?
Rozhliadol som sa po miestnosti. Bola zariadená ako pracovňa, ale boli tu i pôvodné výstavby salónu – drahé vitráže, leštená zrkadlová podlaha a rokokové steny plné nechutne gýčovitých rocaillesových mušlí a ohybov. Iba somár by prerábal salón na pracovňu.
A ten somár tam sedel sám, uprostred miestnosti, za drahým stolom. Cucal zlaté atramentové pero a neurčito sa prehraboval v papieroch, ktoré škrtal, prepisoval a húžval na guličky a hádzal za seba do preplneného koša. Ruky a pravý rukáv bielej košele mal plné modrých švŕn. Písací stroj mal od seba odsunutý, ako keby len predchvíľou dokončil svoju prácu. Bol som prekvapený, že nepoužíva na písanie radšej počítač. Ultraľahký a ultrarýchly výdobytok modernej doby. Nie. On sa radšej vracal ku smiešne drahým starožitnostiam, kde mu práca trvala päť krát dlhšie.
Zdvihol ku mne ťažké viečka a usmial sa: ,,Som rád, že si prišiel.“
Spadol som do koženého kresla skrytého v tôni zatienenej lampy: ,,Nezmenil si sa,“ škontatoval som s rukami prekríženými pod bradou ,,Si stále ten malý bachratý spisovateľko, ktorý len sníva o lepšom živote. Akú predajnosť mala vlastne tvoja kniha? Päťtisíc kusov?“
Zahniezdil sa na stoličke ,,Dvetisíc.“
,,Takže si viac stratil ako získal. Ty sa snád nikdy nepoučíš.“
Jeho oči boli tak smutné, tak veľmi smutné.
,,Nepíšem preto, aby som sa tým živil, alebo aby som získal nejaké peniaze. Dokonca už nepíšem ani len pre ľudí, nepíšem ani pre tých pár zhovievých reakcií, čo moja kniha vyvolá. Píšem preto, lebo to potrebujem. Potrebujem to. Písanie ma drží pohromade. Aspoň mentálne. Nedokážem od toho upustiť.“
Môj priateľ po tomto dlhom monológu vytiahol zo šuflíka bandersku rumu a kvalitne sa potúžil dlhým loknutím. Na krku mu zovrela tepna ako si upil a dvojitá brada a trojité líca sa mu triasli pod kotúľajúcimi hltmy. Mne sa zdal nechutný a úbohý, ako stará alkoholička, ktorá si každý večer musí vo svojom flyšovom župane vypiť za pohárik sherry za sprievedodu hučania starého CRT televízora. Ja som dával prednosť distingvovanému upíjaniu z pohára s dlhou stopkou, ak som pil víno, alebo pitiu z maličkých poldecákov, ak som pil drahú whisky.
Ako si odpil, zahľadel sa na mňa. Jeho ukazovák sa na mňa priopito zamieril v prehltnutých výčitkách. Chvíľu hľadal tie správne slová. A potom to zo seba vypľul.
,,Ty si mladý a pekný. Si vysoký, štíhly ako luk, ale zároveň máš široký chrbát a v tvojom náručí by sa utopila nejedna žena. Medzi modrými očami ťa nešpatí ani jedna vráska, ani jedna starecká škvrna a pery máš ako strapec ríbezlí. Si majiteľ lukratívnych kaviarní, topíš sa v peniazoch, podnikáš, máš veľký dom a v garáži niekoľko luxusných športových áut. Máš krásnu ženu a deti a všetky čašníčky sa ti ponúkajú na stiebornom podnose len čo sa opreš o pult v bare. Tvoji kamaráti sú pre teba ochotní urobiť čokoľvek. A teraz tu sedíš oproti mne, fajčíš kubánsku cigaru, na ktorú by som šetril mesiac a vysmievaš ma za to, že si dovolím trochu snívať? John, ty to nikdy nepochopíš.“
,,Si tak smiešny,“ musel som sa nad jeho rečkou blahosklonne zasmiať. Zatváril sa ako malé dieťa, ktorého rodičia karhajú za to, že si vymýšla hlúposti. Provokatívne som mu sfúkol cigarový dym do tváre a on ho so sladkobolne zavretými viečkami nasal nosom do seba. Ponúkol som mu cigaru, ale on tvrdohlavo odmietol. Hlupák.
,,Keby si sa nezabíjal vo vlastnom dome vlastnou bizarnou hypotékou, mohol by si tak žiť. Načo ti je dvanásťizbový dom, keď nemáš ani deti, ani manželku? Do konca života budeš platiť horibilnú sumu mesiac čo mesiac za tento skrachovaný nezrekonštruovaný dom. Načo ti bude? Načo ti je? Niekedy si hovorím, že sa v tej osamelosti vyžívaš. I v tých tvojich béčkových knihách plných dojemnej sentimentality a klišé.“
,,Keď som sa cítil v ňom viac ako spisovateľ. Ozajstný spisovateľ. Ako som tento dom uvidel, bola to ako láska na prvý pohľad! Musel som ho kúpiť. Pozri sa na tento salónik. Je nádherný. Cítim sa tu úplne inák ako v mojom pôvodnom schátranom jednoizbáku, kde zospodu hučali čínsky predavači zo svojho rohového obchodu a nado mnou sa hádal manželský pár o to, kto pôjde venčiť ich večne brechajúceho pudla. Viem, že na tento dom nemám a hypotéku splácam len tak-tak, ale milujem tento dom a ja z neho neodídem, ani keby som umieral od hladu. Jedine tu dokážem písať, jedine tu moje postavy dokážu ožiť. Jedine tu to má cenu. Tu chcem žiť. Tu vôbec dokážem žiť.“
,,Písanie nevynáša. A navyše som čítal tvoje knihy. Navodzuješ v nich atmosféru lacnej melodrámy. Nikdy tento dom neuniesieš. Stratíš sa v ňom rovnako ako si sa stratil vo svojej mysli,“ varoval som ho, pretože som v jeho čoraz dlhších monológoch spoznával jeho chaotickú stránku osobnosti ,,A ak sa raz stratíš, už sa nikdy nevymoceš. Život je ako bludisko, má jeden vchod a jeden východ. Nemôžeš zobrať mačetu a rozsekať si priamočiaro cestu von cez živé ploty. Musíš poctivo prejsť všetkými zákutiami, nájsť správnu cestu. A raz sa napokon dostaneš von a dostane sa ti za to sladkého úžasného pocitu, že si niečo zvládol, že si niečo dokázal – a dokázal si to sám, bez akejkoľvej pomoci. Namiesto toho, aby si hľadal cestu von, tak si sa rozhodol v bludisku žiť. Prehnívaš tam k smrti.“
,,Nie som stavaný na dlhodobé cesty a trate,“ odpovedal mi a takmer pôžitkársky k tomu ešte dodal ,,Som slaboch. Nechcem byť guličkou kĺzajúcou v medzerách bludiska. Chcem byť socha zarastená brečťaňom, úplne nebadane stratená v toľkých živých kroch. Chcem byť bludisko.“
,,To že si to vieš priznať je síce pekné, ale prečo s tým nič neurobíš?“
,,Lebo nechcem. Vyhovuje mi to takto. Chcem takto žiť.“
,,Nerozumiem ti,“ blokoval som ho.
,,A ani neporozumieš,“ vzdychol ,,A vieš prečo?“
,,Prečo?“
,,Lebo ty neexistuješ,“ usmial sa na mňa vľúdne, oči mu trilkovali perleťovou žiarou, ako voda na hladine mora ,,Ty si tu. Tu v mojej hlave,“ poťukal si na čelo ,,Si iba môj výmysel.“ Prsty nastavil do obrysu imaginárnej pištole – ukazovák a prostredník spojil dokopy a prstenníkom objal neviditeľnú spúšť. Presne tak ako to robia malý chlapci na ihrisku, keď sa hrajú na western. Lenže toto bolo uveriteľné. Živé.
,,Zbohom John, budeš mi chýbať,“ povedal a prudko trhol tretím najmenším prstom ruky.
Než som stihol niečo namietnuť, vystrelil a ja som prestal existovať,
***
Trhlo ma ako pod prúdom.
Výbuch dvoch rôznych strán, ktorý sa zrazil v jednom bode v mojom mozgu, ma prebral. Viečka sa mi zachveli pod náporom Johnovho tieňa, ktorý ma udúšal tým, ako sa cezomňa predieral von.
,,Choď do pekla, John!“
Snívanie mi bralo dych. Potreboval som ho na prežitie, ale zároveň ma robilo slabým a bezvládnym. Dni sa míňali a ja som v sebe nahlodával stále ďaľšie a ďaľšie nové ja. Vláčil som ich v sebe niekoľko rokov a keď som mal pocit, že je ich vo mne veľa, zbavoval som sa ich najrýchlejšou možnou cestou.
Čím viac ich zo mňa unikalo, čím viac som sa ich vzdával, tým viac som trpel. O to viac som sa však cítil ľahší. Voľnejší.
Všetky tieto moje porozliepané kúsky duše som vkladal do svojich kníh. Zbavoval som sa ich, pretože žiť vo mne nemohli. Dával som ich preto na papier. Tam budú totiž v bezpečí a ak sa mi bude chcieť niekedy nad nimi nostalgicky zaspomínať, vrátim sa k nim obyčajným prevrátením strany na stránke vlastnej knihy.
Stával som sa necelistivým a nestabilným. Umieral som. Krutá realita ma ničila, ale ničilo ma i samotné unikanie pred realitou.
Bolo to ako keď nemáte kam ísť a blúdite medzi dvoma svetmi, pričom ani jeden vám nevyhovuje, ale oba zároveň potrebujete. Niektorí ľudia si dokážu vybrať a majú jasno, kade pôjdu - ale ja nie. Ja som nemal. Nachádzal som sa v medzipodlaží a nevedel som sa z neho pohnúť.
Fantázia mala svoju daň v podobe čoraz stúpajúcej rezonancie šialenosti. Realita ma robila nešťastným. Tak ktoré si vybrať?
Pozeral som sa sám na seba, prostredníctvom svojej postavy - Johna - a cítil som sa hrozne. Tak slabo a tak zbedačene, že som si musel zakusnúť do pery, aby som sa nerozplakal. Ale teraz nebol čas na plač. Musel som rýchlo dokončiť a dopísať svoju knihu, aby som mal čím splatiť budúcomesačnú splátku domu.
Tak som radšej Johna zavrel do jedného zo svojich čerstvých románov. Zaklepol som do posledného tlačidla na písacom stroji, vytiahol papier s čerstvo natisknutými písmenkami z držiaka, fúkol na neho a odložil ho do obalu určenému môjmu vydavateľovi.
Na to som vstal a flegmaticky prešiel ku oknu. Z vrecka nohavíc som vytiahol škatuľku lacných cigariet, ktoré som si denno denne kupoval v trafike za domom. Bojoval som s mojou nikotínovou závislosťou už niekoľko rokov, ale nehodlal som sa jej vzdať. Bol som slabý a potreboval som na niečo upnúť.
Závislí ľudia sú väčšinou slabí ľudia, ktorí potrebujú niekde na stene svoj háčik, na ktorý občas zavesia svoju dušu ako zimný huňatý kabát, ktorý je navyše obťažkaný spomienkami, ktoré ste počas zimných mesiacov nazbierali. Keď ten kabát dáte dole, cítite sa chvíľu o niečo ľahší.
Vtisol som filter medzi pery, pripálil si a pôžitkárky potiahol. Cigarety boli mojou druhou láskou v živote.
Tou prvou bolo písanie.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
purenarcissism
21. 9.sept. 2012 19:17
jednoznačne tvoja najlepšia práca. totálne si mi zobrala dych tou prvou časťou
Napíš svoj komentár