Chaos?!

Mám chaos v hlave ja alebo je to tu všade?

Ponáhľame sa za čímsi - pritom máme voľné celé poobedie.
A keby len poobedie, ale máme voľné celé roky. Žijeme v stálom strese a dotýka sa to už tých najmenších. Podľa mňa by mali v školách učiť ako čas využívať. Ako ho využiť správne. Ako si veci naplánovať ...


Úplne obyčajný deň ... a či?
Konečne sme po dlhej dobe boli spolu! Preventívne sa nám podarilo hneď ráno vo dverách povadiť. Veď ako krajšie začať deň?

Celý deň bol naplánovaný na minúty. Pri väčšej strate času nssledovali výčitky. Stresy pre úplne banálne každodenne veci.
Človek si neuvedomí, že sme zase po dlhej dobe spolu, že by sa patrilo upokojiť sa a užívať si daný moment.

Aspoň chvíľu som vnímala okolie. Zase sa to tu nejak zmenilo. No tá scenéria je ako z rozprávky. Všade zeleň a obrovské košaté stromy... Po prvom kixe ma upokojovala aspoň tá cesta. Veď to, že sa niečo nepodarí, predsa neznamená, že sa zosype celý deň, nie?

Cesta ku koncu dňa prebehla "pohodovo". Čo môže byť krajšie ako celú cestu ísť s niekym kto od ucha neodtrhne telefón? Ledva sa premohol zložiť telefón, keď bolo potrebné dostať sa z bodu A do bodu B. No aj vtedy mi vedel pohotovo hodiť telefón na kolená aby som to vybavila. Moje nadšenie z tohto dňa sa pomaly vytrácalo ... Veď z čoho by sa aj dalo tešiť? Treba splniť denný plán. Obehať mesto. Zvládnuť pár pridelených úloh a hurá ... pekný deň za nami.

Úprimne nie je nič úžasnejšie ako preplnená čakáreň u lekára, obchodík s rozmermi malej izby ale určite sem patrí aj pošta.

Práve tu stretnete rôzne typy ľudí. Samozrejme skupinu ľudí s chronickým nedostatkom časom. Od dôchodkýň, ktoré si idú založiť veľmi výhodný účet v banke, lebo susedka z vedľajšej ulice to počula od jej susedy, ktorá má dcéru a tá s tými účtami robí. Až cez mužov v najlepších rokoch, ktorých by ste tam mohli stretávať aj pravidelne, nakoľko skúšajú svoje šťastie pri podávaní ticketov. Samozrejme sa to nezaobíde bez mamiek, ockov, starých rodičov na materskej dovolenke, ktorí deti nosia do tohto chaosu so sebou. Ale hlavne VŠETKO rýchlo ... ešte je na pláne telenovela, uvariť obed, poupratovať, vypiť si pivko na gauči pri losovaní výherných čísel... atď.

Ešte minulý týždeň som prechádzala veľkou vzdušnou halou pošty. So živou spomienkou na rozprávanie mojej mutti o tom ako stačilo, že sa na sekundu otočila k pracovníčke a my sme už hrabali vo veľkom kvetináči. Dodnes ich je v každom rohu kopec. (Nerozumiem ako môže burina tak dlho žiť)

Teraz som však stála v maličkej miestnosti, ktorá bola doslovne prepchatá. Rady sa stavali do Ú-čka a všetci boli takí nervózni, netrpezliví. Ja som sa však upokojila v momente čo mi pohľad padol na maličkého chlapca stojaceho v rade pri vedľajšej priehradke. Malý chlapček, ktorý bol vystrašený z okolia, ale napriek všetkému z neho sršal flegmatik. Veď čo on? Jeho tu len postavili a kým sa drží ruky, tak je v bezpečí. Na všetky strany sa otáčal s úsmevom od ucha k uchu. Nikto si ho nevšímal. Boli zaujatí tým aby ich náhodou niekto nepredbehol a vo chvíli ako toho bol niekto schopný vypukla hádka. Vtedy sa pritlačil ešte viac o dedovo koleno a silnejšie stlačil rúčku.

Po dvadsiatich minútach sa rady konečne posunuli! A práve tak, že sme stáli so smejom oproti sebe a usmievali sa. Teda nie tak bežne. Toto malé slniečko kontrolovalo či sa pozerám, či ho vnímam ... ak som sa náhodou zakecala (čítaj ako: "Odpovedala štýlom áno/nie/možno/strašné na životne dôležité otázky rozhnevaného boha bleskov!" dodnes nepochopím ako som si to mohla dovoliť) pohotovo mi začal kývať aby som sa zase venovala len a len jemu.

Mal 4 roky čo mi zvládol ukázať na prstoch a potíšku šepnúť aby niekoho nevyrušil. Boh bleskov bol v najlepšej kondícií ... Ak by v tej chvíli niekto videl jeho tvár, jeho oči tak ako ja. Tak by možno rozumel aj tomuto pomenovaniu. Tie doslova šľahajúce blesky v jeho očiach boli neopísateľné. Ja som sa vôbec pokúsila sústrediť sa na niečo iné ako na neho??! Nonsens ... Milo som sa usmiala s poznámkou, že takto bude o 15 rokov vyzerať moje dieťa. Zmrzol. V očiach preblesla neistota. Čo to má byť? Očakával minimálne, že sa ospravedlním a svoju chybu budem ľutovať ešte aspoň týždeň. No predsa pohľadom zablúdil k malému vlasatému chlapčekovi.

Pri pohľade na to dieťa sa zmenilo všetko. Pri pohľade na malého človiečika, ktorý sa nikam neponáhľal a nerozumel ani tomu chaosu okolo neho. Vystrašene skákal pohľadom úprimne modrých očí z otrávených ľudí, ktorí by si najradšej vlasy vytrhali len aby to už všetko mali za sebou.

Prebral v ňom tento modrooký chlapček niečo?
Zlomilo sa v ňom niečo?

V danej chvíli mu pípla SMS ...
Vedela som, že ten chvíľkový moment harmónie z jeho tváre zmizol.

"Čo chcú teraz?" ... Bol to skôr povzdych ako otázka. Nečakala som odpoveď.
"Dnes už nič." ... Vypol si mobil a starostlivo si ho odložil do mojej kabelky.

V rovnakej chvíli sme sa otočili na ženu, ktorá išla pracovníčke vysvetľovať ako si tam sadne sama, keď sa nespamätajú a urýchlene jej nezistia kde je jej balíček, ktorý posielala z inej pobočky pred pár hodinami ...

Neovládla som sa a vybuchla som smiechom. Na čo sa ku mne hneď pridal môj štvorročný parťák. Bolo v tom niečo také jednouché ... prirodzené ... krásne ... Tak neskutočne zaujímavé uvedomiť si ako to celé asi musí brať on.

Ale to ma už "Boh Bleskov" (je zaujímavé, že mu prischlo prvé pomenovanie, ktoré mi v tomto pokročilom čase napadlo) ťahal z pošty k autu.

"Takže ... kam chceme ísť?" - Hodil jeden z jeho úžasných úsmevom, ktorým ma vždy dokázal dostať mimo realitu.

V tento deň zrazu nebolo potrebné nič dokončovať.
Netrebalo rozbiehať nové plány ani zamýšľať sa nad tým čo sa nestihlo.


Pred písaním tohto blogu som sa zamyslela ako vlastne začať. Čo mi prvé napadne .... No už pri státí v tom rade som si predstavila hodiny. Také tie staré vysoké na stojane, ktoré odbíjajú každú hodinu ... no ručičky tých mojich sa zbesilo točili.

Ako hovorí múdry ujo z reklamy "Hovorí sa, že nezáleží na tom ako dlho svoj život žijete, záleží na tom AKO ho žijete"

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu