Ničím nerušené ticho, v ktorom počuť len kvapky dopadajúce na spiace ulice. Nikde ani duše. Len kde - tu spoza okna lúče malých lampičiek alebo televízorov. Ulice už dávno spia, len jeden blázon sa o takomto čase túla ulicou v spoločnosti "jej celého sveta".
V spoločnosti "môjho dieťaťa", ktoré som si vychovávala od jej dvoch mesiacov. Tomuto stvoreniu som schopná dať všetku lásku, viem že ju nikdy nesklamem a nech urobím hocijakú hlúposť, tak ma nebude súdiť, nakoľko tomu nebude ani rozumieť.
Blúdiac vo vlastných myšlienkach som sa oddávala tichu a klopkaniu dažďa na lístky všade prítomných kríkov ruží a ovocných stromov. Na tvári sa mi rozhostí úsmev, keď sa preberiem zo zamyslenie na ruch, ktorý vytvára moja spoločníčka ... naháňa kvapky dažďa ako keby ich chcela stihnúť zachytiť vo chvíli, keď dopadajú na jej srsť.
Ju štve dážď? Niekoho kto tak miluje vodu? ...
Nie sme na tom podobne? Najradšej by sme sa vrhali do šťastia, ale tvoriť si ho z maličkostí je pre nás obtiažne. Pri tejto myšlienke sa mi vždy objaví obraz žgrloša káčera Donalda, ktorý si pláva v svojich nahrabaných peňazí.
Čo ak sú tie kvapky naše príležitosti? Príležitosti, ktoré nám doslova padajú do náruče a my sme tak zaujatí nepodstatnými vecami, že už nie sme ochotní venovať pozornosť drobnostiam. Že si tie kvapky v podstate nevšímame a radšej venujeme pozornosť predstave o búrke, ktorá ešte len bude. Alebo, žeby nás tie kvapky doslova otravovali, zaťažovali?
Je to nedostatkom času? Tým, že sa neustále niekde ponáhľame? Tým, že chceme mať všetko v superlatívoch a uprednostňujeme kvantite nad kvalitou? Tým, že sa viac nedokážeme tešiť z maličkostí?
Asi budem optimistkou, ale snažím sa v svojich kvapkách vždy nájsť nádej, šancu, krásu, niečo pekné čo ma posunie ďalej a predá mi ten svoj odkaz, ktorý bol venovaný len pozorným.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár