Zápisníček s prázdnymi stranami a šteniatkami, mačiatkami, bábikami, koníkmi alebo autíčkami na obale.
Kopec očakávaní kto každý Ti do neho nakreslí. To zbieranie odvahy, aby si niekoho oslovil. Až nakoniec tá známa veta "Nakreslíš mi do pamätníčka?". Výmena pamätníčkov a upozornenie, že na neho má dávať pozor.
Alebo na druhej strane strach z toho, že sa ti to nepodarí nakresliť tak ako chceš, alebo napíšeš veršík "Len tri slová v srdci maj. Miluj, trp a odpúšťaj" nakrivo ...
Mala som pocit, že dnešné deti vo veku od 6 - 11 sa takýmito vecami už nezaoberá a lákavejšie je robiť si spoločné fotky a pridávať ich na facebook, popridávať si k nim prízemné komenty alebo sa hádať na tom, ako na tej fotke zle vyzerá. Avšak ako zázrakom sa ku mne minulý týždeň asi dva dostali. A tak som mala dôvod vrátiť sa k tým svojim. Našla som tam kopec krásnych odkazov aj srdiečka na celé strany od ľudí, s ktorými nie som v kontakte, ale zasiahli do môjho života, alebo skôr zanechali nejaký odkaz, že ním prešli. Za tých pár rokov ním prešlo tak veľa ľudí, ktorých by som pravdepodobne dnes ani nespoznala. Ale vždy sú tu spomienky a vždy je krásne vracať sa k nim.
Mám za to, že pamätníčky boli jednou z krás detstva. Takou neporovnateľnou s detstvom dnešnej mládeže. Čím ďalej, tým toho bude menej a menej až nakoniec pamätníčky skončia niekde v múzeách. Ak niekedy čisto náhodou budem mať dieťa, tak určite bude mať ten svoj pamätníček, denníček, zápisníček a plnú izbu fotoalbumov ... samozrejme až do doby, kým to nebude chcieť samé zmeniť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár