Rozlepila som oči do jasného rána a uvidela posteľ prázdnu. Zo strachu som sa zodvihla z postele. No nebol žiaden dôvod na obavy. Mama spokojne pripravovala raňajky. Práve na toustovači zablikalo svetlo a mama ich vyhodila von. Vo vzduchu poletovala vôňa čerstvej kávy a čerstvého pečiva. Ockov kabát bol prehodený cez vešiak , takže bude asi štvrť na sedem. Usmiala som sa nad zmenou mamininej nálady a ešte stále rozospato som sa dokimácala do kúpeľne. Zľahka som si pretrela tvár vodou a so zatvorenými očami nahmatala uterák. Takže to bol sen.Len další nezmyselný sen. Jediné čo som brala ako plus , že sa moja nočná mora nezopakovala. Vzdychla som si. Ach , aé by to bolo úžasné keby to bola pravda. Predstavila som si jeho tvár. Jeho bozky... aaach roztriasli sa mi kolená. Zľahka som uterákom prešla po tvári a pozrela do svojho odrazu v zrkadle.Skoro som vytrhla umývadlo zo steny ked som videla jeho tvár tesne za mnou. " Pane bože". V zrkadle som videla svoje rozšírené oči a bledú farbu tváre. Zdvihol jedno obočie. " Nemala by si takto hovoriť. Neveriacky som sa ho dotkla . nevnímajúc čo povedal. Mal to samé čo včera , jeansy a károvanú košeľu , ibaže s čierno hnedými pásikmi. Na tvári mal akoby oblak , čierny oblak. " Ehm.. musíme sa porozprávať." povedal nervozne. Preglgla som pri tom ako to povedal , lebo som poresne vedela o čom sa budeme rozprávať. "No.. hovor" Sadla som si na ohraj vane a čakala. " Nemal som to urobiť." "ale urobil" " máme to zakázané" "takže to bol len impulz?" spýtala som sa. Už som mala dosť lží. Fajn , niesom atraktívna , ale stalo sa . Chcela som v tej chvíli zachrániť aspoň trochu zo svojej hrdosti. " tak , počúvam?? Prečo si to potom spravil??" Pozrela som do leho z časti pokojnej z časti nahnevanej tváre. " Leob som to už nevydržal". Klakol si predo mna a pozaral sa mi až do duše. " Viem , že si ma cítila už od detstva. Kewd si bola malá , hrávali sme sa spolu. Spomeň si". Nechápala som tomu. Ako všetci som mala zo svojho detstva , len prchavé spomienky. MAma mi , ale raz hovorila , že som si ako malá vymyslela kamaráta. S nikým som sa nechcela hrat. Len som sedela v izbe a rozprávala sa sama so sebou. " Nechápem tomu."Chytil moje kolená do dlaní. "Ked som zistil , že ma cítiš , že ma dokonca , dokážeš aj ako tak vidieť , neodolal som a .. no každú chvíľusom chcel byť s tewbou. Bola si úplne iná ako ostatné deti. Videla si to čo iné nie a to nehovorím , len o sebe. Ale o celom svete , o každom detaile na Zemi." Ja som ho len počúvala a neverila mu. " Ja niesom výnimočná. Práve naopak. Som nezaujímavá a v ničom nevynikám": Pohladil ma po tvári. " Ale áno , preto nikam nezapadáš. " usmial sa. Nadvihla som obočie " Tak to mi určite vyzdvihlo náladu." potichu sa zasmial. " ked som videl , že ti tým ubližujem , že ťa oberám o možnosť , byť s inými., Prestal som sa ti ukazovať a sama si po šase na mňa zabudla. No a teraz , ked si ma zase začala vidieť, i ked za takých nepríjemných podmienok." " Nepríjemných?!?" ironicky som prizvukovala . Zase sa usmial . Ale bola to len chvíľka. Potom sa jeho tvár zase zmenila na kameň. " Musí sa to vrátiť tak ako to bolo pred tým." Zamrkala som " ale .. ale ved si hovoril , že teraz ťa uvidím stále.... do smrti". " No... v istom zmysle ma budeš mať pri sebe stále , len .. len budem vyzerať ako.." ja som to už nevydržala " Takže ma nemáš rád" Vzal moju tvár do rúk "nie nemám ťa rád.. pobozkal ma ja ťa milujem. A práve preto to robím." Vyhrkli mi slzy. Práve som zistila , že osoba ktorú som pokladala za svojho prenasledovateľa bol on. Zistila som , že priateľ z mojich detských čias je on. A tiež , že je ten ktorý ma miluje. Neviem , ako som to mohla vediet . Poznala som ho len den a pritom celý život. Nevedela som o nom nič a predsa veľa. Zotrel mi slzy z líc. Na tvári mal taký šokovaný výraz. " Neplač, prosím " . Ja som ale nemohla prestať. Vzala som jeho hlavu do rúk a pobozkala som ho. On sa hned napojil na moju vlnu . Pritisol si ma k sebe. Jeho svieža vôňa mi udrela do nosu. Vznášala som sa na obkaku. Ked som pocítila , že sa odo mňa odtrhol. ja som mala oči ešte stále zatvorené. A ked som ich otvorila , tak tu nebol. Do dverí so spevom vošlaq mama. Melodia ktorú si pospevovala sa zastavila na mne. " Srdiečko" .Prišla ku mne a objala ma. " Ja viem , aj mne chýba. Určite by bol úžasný." Ja som sa už neudržala. Stále len on , a čo ja. Nikdy som si nenahovárala , že som lepšia. Nikdy som nechcela aby moja mama chodila za mnou každý den, rozprávala sa so mnou o mne alebo mi dala pusu na dobrú noc. Ale niekedy som túžila poi tom aby prišla ku mne ked som v noci plakala zo sna , ked som bola smutná , lebo si niko nespomenul na moje narodeniny, či ma úplne znemožnili v škole. Ale ona neprišla. Ona chcela chlapca a narodila som sa ja . Ona potrebovala dieťa ktoré bude úplne ako ocko. Rovnako ftipný , rovnako nadaný , rovnako šarmantný a ja už neviem čo. Odtrhla som sa od nej a rozbehla som sa do svojej izby. Zamkla som a hodila sa so svojim žialom na postel. toto bol prvý raz čo som po toľkých rokoch dostala všetko zo seba von, aj posledný.

 Blog
Komentuj
 fotka
bibla  2. 9. 2010 16:15
konečne, že sa ti chcelo napísať .. pekné
 fotka
lucianda20  3. 9. 2010 19:37
bude este pokracovanie? pekny pribeh
Napíš svoj komentár