Poviete si ty si ale uletená , a máte pravdu , ked si toto čítam príde mi to ako fakt uletené. Ale áno je to tak. Všetko sa to začalo jedno ráno...
Jednoducho som sa zobudila zo svojej nočnej mory. Je stále tá istá. Moj rodičia a ja sme mali autonehodu asi tak pred tromi rokmi. Zabil sa pri nej môj trojmesačný brat, volal sa Methaniel. Moja mama sa s tým ani po toľkom čase nedokáže zmieriť. Každú noc chodí po dome a hľadá ho po chodbách. Môj otec po tej nehode stratil sluch na jedno ucho. Vraj mu do neho vletela ostrý úlomok a roztrhal mu bubienok i viacero dôležitých častí. Musí nosiť tú blbosť ktorú používajú starí ľudia .Mne sa našťastie nestalo nič. Len pár odrenín a modrín. Ostala mi pod ľavým okom jemná jazva a tiež jedna jamka pod bradou. Inak nič viditelné. Niekedy sa sama seba pýtam , prečo sa to stalo?? Ako to mohol boh dopustit ??? Tiež som veľakrát premýšľala , čo by bolo z môjho brata keby prežil. V to ráno sa mi prehrávala tá nehoda.
Ako naše auto spravilo hodiny ako sa krútilo po tej ceste , potom sme vyšli z cesty. Auto sa stále točilo a prekrúcalo. V aute bol počuť plač môjho brata , krik mojej mamy a mňa . Potom sa naše auto zastavilo o strom. Moja mama sa zmätene obzerala okolo . Vo vlasoch mala krv a na tvári tiež. Ja som sa jej snažila povedať že mi nič nieje , ale ona sa nahla nado mňa a vzala nehybné malé telíčko do svojich rúk. Veľa si z toho nepamätám , ale viem že otec sa nehýbal a mama , tá len tíško híčkala Methaniela. Zatriasla som jemno s otcom ten otvoril oči a chytil sa za hlavu . Potom som ho pohladila po ruke a odpadla som. Síva sa mi to každý deň a ja sa vždy s plačom zobudím. POzriem na budík a tam je zvyčajne štyri až šesť ráno.
Dnes som si prispala a zobudila som sa o siedmej. Rýchlo som vstala a hodila na seba prvé čo mi pod ruku prišlo. Umyla zuby , trochu prečesala vlasy , rýchlo špirála a už som upaľovala do kuchyne. Tam už oco robil raňajky. Nenávidím škvarené vajcia s cibuľov na ranajky. Preto ma na stole čakala omeleta so zeleným čajom . Otec sedel pri stole a čítal noviny. Na stole mal položené jeho sluchátko. Preto som rázne zvolala " Dobré ráno". Otec sa otočil na stoličke , usmial sa na mňa. " Aj tebe Meleniie ." (to je totiž moje celé meno , ale radšej mám Mei) "Kde je mama?" Odložil noviny a chlípol si svojej rannej kávy. " Sprchuje sa". Vzdychla som . No jasné , zase plače. Bolo mi jej ľúto naozaj. Ale juu nezaujímalo , že aj nám sa vtedy ublížilo. Rýchlo som do seba nahádzala omeletu s uhorkou , ale čaj som tak rýchlo nevybavila. Ked som nechala asi len stvrťku vzala som batoh na plecia.
Vyšla som z domu a pekne vykračovala
po ceste. Otočila som sa , lebo sa mi zdalo , že ma niekto sleduje. Vlastne , tento pocit mám už odmala. Stále mám pocit . že niekto ma pozoruje. Ale ietak ako , ked vás chce niekto okradnúť a sleduje či ste ľahká korisť , ale toto je akoby na mňa dával ten vymyslený pozor. Prechádzala som cez zebru a nevšimla si , že ide ku mne auto . Započula som zvuk škrípajúcich gúm. Stočila som hlavu za tým zvukom. A zistila som , že dnes som si dala omeletu naposledy.
Auto brzdilo ako mohlo bolo asi päť metrov odo mňa ,m ked sa predo mňa postavil ten chlapík. Nechápala som čo sa deje. POzrela som poza jeho chrbát a uvidela som to čomu by som nikdy neuverila. Ten muž holými rukami chytil to auto a stočil jeho smer na chodník. Otvorila som ústa a neverila svojim očiam. Muž za mnou sa obrátil tvárou ku mne.
Bol to tak dvadsať ročný chlap.Tmavá pokožka a tmavé havranie vlasy a prenikavé zeleno modré oči.Mal vážny a pokojný výraz tváre. Zatiaľ čoi môj sa vôbec nezmenil. Do úst by mi mohla vletieť aj lastovička a ja by som si toho nevšimla."Ehm. Môžme ísť inde? Je tu veľa ľudí". Povedal melodickým hlasom . Ja som zatvorila ústa a až teraz som spozorovala kolos ludí okolo mňa. Obrátil sa mi chrbtom a šiel . Asi si myslel , že ho budem nasledovať , tak som nelenila a rýchlo som vyrovnala vzdialenosť medzi nami.Zašli smje do slepej uličky. Vtedy ma napadlo , že v takýchto uličkách vo filme väčšivou hlavná hrdinka zistí , že muž ktorého milovala ju chce omámiť a predať na trhu bieleho mäsa. "Neboj sa , neublížim ti" povedal. Ja som sa cynicky zasmiala " to mi hovorí človek ktorý práve odklonil z cesty auto , ktoré by ma nebyť menovaného zásahu určite zmasakrovalo.Fajn cítim sa naozaj bezpečne"
Počula som tlmený smiech. "Pravdu povediac , nie som človek" /áno a teraz to príde , povie že je upír , alebo vlkolak a chce ma zabiť , fajn / pomyslela som si . " tak , kto si?" spýtala som sa . Ani neviem kde sa vo mne berie tá odvaha. Vyšiel z tieňa a nahol sa nado mnou. " Som tvoj anjel strážny , Mei"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár