Trip report: PRAGUE a.k.a. travelling alone as the real punk head

,,Smyslem cestování je do ciziny vůbec nejet a konečne navštívit svoji zem, jako by byla cizí. A všechno pod sluncem bude opravdu nové."

Keď som bola naposledy v Prahe odohrala sa mi taká vysoká koncentrácia negatívnych vecí, že pri odchode som si bola som si istá, že sa tam tak skoro nevrátim. Radšej. Pred pár dňami som však precitla, že súdiť mesto podľa toho čo nemáš rád je úplná hlúposť! Treba ho spoznať z tej strany, ktorá ti je sympatická a až potom si utvoriť názor. A tak sa mi v mojej hlave zrodil nápad. Napísaný veľkým písmom, dúhovo na ružovom podklade.

Idem do Prahy.

P.S. Hneď.

--

A bohužial či bohudík ako to už býva často krát keď sa objaví impulz, nemusí ho v tej chvíli precítiť každý. A tak sa z Prahy, z mesta, kde mám kopec známych lúsknutím prsta stala len jedná veľká neznáma. Nikto známy so mnou nemohol vycestovať, nikto v známy v nej práve nebol. Môj vnútorný hlas však trval na svojom. Idem do Prahy.

V slúchatkách mi akurát hrala pesnička Smells like teen spirit od Patti Smith keď tu zrazu som sa ocitla v strede Prahy. Prechádzam sa po námestí a zastavím sa až pred veľkým nápisom Dalí, Warhol, Mucha. Galéria a v nej Dalího kumšt. Nadšene vstupujem a hoci ma nápis zlákal na umelecké diela od úžasne šialených umelcov v galérií som našla len kópie.

A bolo to vidno.

A trošku ma to nasralo.

A neviem či by som to niekomu odporučila.

A asi nie.

A bodka.



Ďalšia pesnička Sappy od Nirvany a ja kráčam popri rieke, do kopca, rovno až prídem pred Kliniku. Squat. Tri veľké presklené okná polepené nálepkami. Kričali uvedomením. Vyzývali k aktivizmu. 

Prídem pred vchod a skúsim dvere- zamknuté. Zvonček. Zvoní? Ťažko povedať, stláčam ho opakovane. Pre istotu. Keby ho počuli aj keby nie. Nikto mi neotvára a ja si sadám pred Kliniku. Hlava sa mi postupne zapĺňa predstavami. Mala som pocit ako keby som poslednú dobu stále utekala pred sebou. Teraz sa zastavila a našla. Čelila sama sebe.

,,Chceš ísť dnu?"

Tok myšlienok mi preruší neznámy hlas. Prikývnem a už aj ho nasledujem. Vstupujem do miestnosti, ktorá je prerobená na podnik. Žiadne otázky, žiadne vysvetľovanie. Nič. Len čaj a príjemná hudba. Podídem k nástenke a nestačím sa diviť. Taká kopa literatúry plná inšpirácie. Od Právneho radcu do priamej akcie až po Podzemné noviny s hashtagom vsetcizomrieme. 

WAU. (S dvojitým Wé a veľkým AU)

Postupne sa miestnosť začína naplňovať ľuďmi ale ja som stále zaborená v tej kope materiálov. Zaujali ma. Nikdy som nemala možnosť s k takýmto veciam dostať. Ani som len netušila, že existujú. Nemala som s kade.

Keď som sa dozvedela, že večer je tu ďalší benefičný koncert začala som pomáhať s upratovaním. Toto všetko funguje len vďaka dobrovoľníctvu. Tí ľudia z toho nemajú žiadne peniaze. Upratujú, čapujú ochotne aj do svitania. Zadarmo. Pivo sa tu predáva len formou dobrovoľného príspevku. 

Je to zóna, ktorá funguje aj takmer bez peňazí. Zóna, ktorá ti dáva možnosť rozvíjať sam seba. Zóna, kde môžeš tvoriť. Zóna, kde ťa všetcí berú ako člena rodiny aj keď si tam prvý krát. Zóna, ktorá je epicentrom pomoci. Nádherné zobrazenie ľudskosti v rozbehnutom projekte.  

Koncert bol v plnom prúde a ja som si užila najvyčerpávajúcejšie pogo pri ktorom som prišla takmer o polovicu zubov a väčšinu energie. Keď som si to razila k baru bola som pozvaná na pivo. Po vysvetlení situácie aj na prisadnutie k stolu. Spoznávam tu dievča s ornamentami na čele. Ukazuje mi svoje obrazy a ja skladám svoj imaginárny klobúk pred umelkyňou s veľkým U.  Téma postupne prišla až k projektu Food not Bombs, ktorého som sa ďalší deň rozhodla zúčastniť a pomôcť s prípravou jedla, ktoré sa bude rozdávať zadarmo- hocikomu.

Prišla mi sms. Odosielateľ: Milan. Vzťah: Kamarát/Známy.

“Ešte stále zháňaš to ubytko? Kamoš ťa vie dnes ubytovať.” Zlákala ma myšlienka teplej postele.

Ráno sa zobudím a vedľa mňa dvaja muži. Oblečený. V mikinách, obutý a uložený ako v hrobe. Vyzerali ako mŕtvy. Na posteli bol jediný paplón a ten som si na celú noc privlastnila ja. Nikto nebol dostatočne odvážny aby mi ho zobral. Alebo im to bolo jedno. Alebo im mozog odmrzol skôr ako to stihli spraviť. Umyjem si zuby, pobalím veci a vypadnem. Ešte kým všetci spia. Nemám rada to lúčenie a tie trápne reči typu “Aaaaale čooo nechoď, ešte ostaň, nooo."  Navyše som nechcela aby ktokoľvek išiel som mnou. Potrebovala som byť tento výlet s čistým štítom.

,,Už ideš?” počujem rozospatý hlas.

,,Jo. Musím... Dík mockrát, maj sa.”

Keď je človek z neznámymi ľuďmi je to úplne iné ako keď je s kýmkoľvek koho pozná. Keď je človek s cudzími ako keby existovala len prítomnosť. Žiadny faktor pripomínajúci minulosť a životný stereotyp neexistuje. Čistá hlava. Existuje len tu a teraz. Nič viac nič menej. Krása. Relax. Oddych. Očista.

Sluchátka v ušiach a ja zas prechádzam krásnou slnečnou Prahou skrz na skrz. O 13:30 som bola na Ortenovom námestí a o 13:40 na byte kde sa varilo jedlo pre projekt Food not Bombs. Spracovávalo sa darované jedlo od miestnych farmárov z tržnice. Keď sa zašťastilo tak aj jedlo z dumpstru (Poznámka: Dumpster znamená potápanie sa do kontajneru. Stačí sa ponoriť do kontajneru a vziať si vyhodené potraviny.) Privíta ma mačka a päť úplne nových tvári. Výrazné osobnosti, farebné hlavy a potetované ruky.

“Toto je *CENZURA* a doslova sme ju našli pred Klinikou.” vysvetľuje Mišel situáciu.

Pomáham s prípravou jedla a keď je hotové nesieme ho na Holešovice. Peši, v rukách: hrnce, naberačky, oblečenie. Tam už na nás čakajú bezdomovci. Nadšení a nekonečne vďakyplný. Je im jedno, že je to jedlo a oblečenie o ktoré nikto nemal záujem. Je to ich jediné teplé jedlo v tieto chladné zimné dni a oni sú vďační. Nám. Ako keby sme boli jedno z mála svetielok, ktoré im ukazuje, že aj vy ste ľudia. Hodnotní ako my všetci. Aj na vašom živote záleží. Kontrolka s nápisom: Nevzdávajte sa.

Keď už moje koleno viac nezvláda slavic squat, postavím sa a dievčina vedľa ma pri výdaji vystrieda.

“Inak ja som Sviťo,” predstaví sa mi potetovaný, asi 30-ročný veľmi sympatický muž. Usmejem sa a obratom dostávam objatie a gentlemanskú pusu na líce.

“Do kedy tu si?” pýta sa ma mladík.

“Do dnes... alebo zajtra. Neviem ešte.”

Vidím v jeho očiach mierne sklamanie. Vraj má dnes niečo veľmi dôležité čo nemôže zrušiť. Ale rád by- chcel mi ukázať Prahu. Tak moc. Rada by som aj ja no asi to tak nemalo byť. Teraz nie. Vypýtal si odo mňa kontakt a prisľúbil sa návštevou Brna.

Mišel s ostatnými ma pozvali na benefičný koncert RKF a ja som túto ponuku prijala. Skratka znamená radikálne kresťanské feministky. Ale vraj sa od založenia kapely dosť zmenilo zloženie a niektoré vraj už ani nie sú ani kresťanky a ani moc radikálne. Ale ich idea je dobrá a to treba podporiť!

Ďalšia noc v Prahe a ja len stojím pred preplneným klubom na ktorom je obrovský nápis ,,Bike Jesus.” Keď hovorím preplnený myslím naozaj preplnený. Po dvoch pesničkách som sa rozhodla s partiou ľudí odísť. Preč. Na pivo. Bola som presýtená ľudskou spoločnosťou a kontaktom. Na bare si beriem pivo a nenápadne sa pýtam barmana či mi nemá požičať sklenenku. Škaredo na mňa pozrie a vraví:

“Slečna, toto je súkromný podnik, sem si ľudia nenosia vlastný materiál ale kupujú si náš.”

Vysvetľujem mu situáciu a on mi s úsmevom dáva ospravedlnenie v podobe veľkej šišky, ktorú mi strčí do ruky. Vraj pozornosť podniku. Beriem sklenenku, šišku a vydávam sa o patro nižšie (či skôr vyššie?) ukľudniť svoje vystrašené introvertné ja.



Ráno sa zobudím. Mobil ukazuje pol 11 a aj tak je v celom byte ticho. Všetci spia. Nechcem ich budiť. Nechcem sa lúčiť. Nechcem nič vysvetľovať. Naškrábem na papier odkaz plný vďaky, kvetiniek a opúšťam byt.

Odchádzam. Hneď. Tak ako som aj prišla. Ale nie taká vystrašená a stratená ako predtým. Teraz ma nakopla ma múza a ja som štastná a spokojná. Mám sluchátka v ušiach a zas kráčam slnečnou Prahou. Tretí deň prechádzka, tretí deň slnečno. Opúšťam zasnežené barokové strechy a príjemné slnko. Utekám od teba. Chcem aby si ostala v mojej mysli zapamätaná takáto krásna, aká si. Chcem sa sem vrátiť.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu