Ach tak veľmi mi chýbaš Frederik! Zamyslela som sa. Potom som už videla známe prichádzajúce auto a v ňom sediaceho Frederika.
"Ahoj zlato, kde si toľko trčal?" Ozvala som sa.
Jeho pohľad mi priam sal všetku energiu, podľahla som a hodila som sa mu do náručia. Moje pery sa dotkli jeho a potom som bola v krásnych snoch s ním...
Prebral silný lejak ktorí sa zrazu spustil.
"Môžme vyraziť?" Opýtal sa ma a zapol motor.
Len som prikývla a sledovala nočnú krajinu. Pomaly prestávalo pršať a už len jemne mrholilo.
"Takéto počasie sa mi páči!" Vyhlásila som a zachychotala som sa.
"Myslel som že sa ti páči slnečno."
"Aj to, lenže slnečno je vždy.. a takéto počasie je málo kedy preto sa mi tak páči a fascinuje ma!" Povzdychla som. Zastavili sme autom pred akousi kaviarňou či čo to bolo.
"Kde to sme?" Usmiala som sa.
"Ty si tu nebola? To nemyslíš vážne." Udivene som pokrútila hlavou.
"Je to otvorené už asi 3 mesiace, vlastní to tu otec môjho kamaráta. Veľa krát mi tu dal všetko zadarmo ak sa dalo. Ale už som aj platil, no dnes to máme ja aj ty zadarmo. Čokoľvek budeš chcieť!"
Hodila som sa mu okolo krku a venovala som mu jeden krásny bozk.
"Si úžasny!" Zašepkala som.
"Tak, čo si objednáte?" Opýtal sa časník. Mal dlhšie blonďaté vlasy a nevizeral najhoršie.
"Ja si dám...jeden hot-dog s kečupom a citrónovú limonádu - 7up." Čašník si všetko zapísal a zdvihol zrak na Frederika.
"A vy?"
"Jedno pivo, nealko." Zamrmlal.
"Ty si nedáš nič na jedenie?" Opýtala som sa a zadívala som sa do steny.
"Neviem, možno neskôr. Veď tu nebudeme 5 minút." Pousmial sa a potom sme sa zhovárali o všedných veciach. Až potom my doniesli môj očakávaný hot-dog s kečupom a limonádu. S chuťou som zakusla a Frederik sa namňa závistlivo díval.
"Chceš ochutnať?"
"Že váhaš." Podala som mu môj hot-dog a on si odkusol.
Pomaly ho dojedal celý a ja som ani nestihla reagovať.
"Hej, to by stačilo!" Uškrnula som sa.
"Prepáč.. neodolal som. Objednám ti ešte jeden?"
"Nie ďakujem, dám si radšej banánový koktejl."
"Tak koktejl." Pousmial sa a vstal od stola aby objednal.
Už sme tam len tak sedeli a zhovárali sa o všeličom možnom, potom som si spomenula na SMS-ku. Chcel sa somnou vážne porozprávať.
"A čo ten rozhovor?" Pripomenula som mu po chvíli.
"Ahá..no vieš. Ide o nás..." Začala som mať pochybnosti. Zadívala som sa mu do očí a v ních som videla ostrú bolesť a strach..strach mi to povedať.
"Čo sa deje? Tak von stým!"Povzbudila som ho.
"Už som ti spomínal že pochádzam zo Slovenska...No ja sa tam hodlám vrátiť. Zajtra odlietam, chcel som posledný večer stráviť s tebou a tak sa aj rozlúčiť.."
Do očí sa mi nahrnuli slzy a bolo mi jedno že sa namňa dívaju ľudia hodila som sa mu do náručia.
"Prepáč."
"Nemôžem ísť stebou?" Vytlačila som zo seba.
"To nemôžeš...prepáč..ach Sofi...nechcel som sa do teba zaľúbiť! Lebo teraz ťa musím opustiť a bolí to mňa i teba.."
"Ale no ták, neľúbiš ma?"
"Ľúbim! Až veľmi..preto ťa tam nemôžem zobrať.. lebo ešte viac by som ti ublížil.."
"Zbláznil si sa?! Bola by som najšťastnejší človek na svete.. ak by som mohla ísť stebou!"
"Nie, keď by si zistila pravdu .. tak nie!"
"Akú pravdu? Do frasa! Frederik nemôžeš ma opustiť! Konečne som zistila kto som .. konečne som sa zaľúbila .. a nemienim ťa opustiť..mne je jedno aké tajomstvo máš .. a je mi jedno či mi ho povieš alebo nie...chcem ísť s tebou!" Venovala som mu vášnivy bozk a silno sme objímali.
"A čo tvoja mama? Pustí ťa?"
Pokrútila som hlavou že:"Nie."
"Tak, nemôžeš ísť..Sofinka miláčik...pochop.." Ignorovala som všetky slová ako pochop...
Niesom malé dievča ktoré stratilo svoju bábiku a mama jej vysvetľuje že jej kúpi novú! Som dievča ktoré je šialene zamilované a nemieni svoju lásku len tak opustiť!
"Utečiem." Dodala som po chvíli.
"Zbláznila si sa?"
"Nie, ty si sa zbláznil...chceš ma opustiť! Neľúbiš ma! Frederik .. chceš sa ma zbaviť!" Opäť som sa rozplakala.
"Nie! Sofi, ľúbim ťa...milujem ťa.. lenže tú pravdu ktorú by si sa tam dozvedela .. bolelo by ťa to .."
Všetko bolo dohodnuté..ako vo filme! Útek za láskou i sklamaním! Balila som si veci a rozmýšľala nad tým či robím správnu vec. Frederik povedal že sa sem vráti možno o 2 roky, takú dlhu dobu by som bez neho nevydržala a okrem toho by si určite našiel inú...
Ale prečo ma teda nechce zobrať? Čo keď tam má dievča? Ale nie on nie je taký...Veď si musím počkať a zistím.
Kufor bol pobalený, musela som všetko spraviť nenápadne. Mala som utiecť v noci. Keď už všetci budú spať.
"Mami, vieš že ťa ľúbim a si super mama." Prihovorila som sa jej.
"Ó...samozrejme že viem, aj ja ťa ľúbim. Čo sa deje?"
"Nič, len aby si to vedela." Pousmiala som sa a objala som ju.
Chcela som sa s ňou rozlúčiť no musela som to spraviť nepriamo...
Už mi ostávalo len čakať a čakať.
Všetci v dome spali a ja som si obliekala vetrovku a brala všetky doklady a peniaze. Neverila som že sa niekedy odsťahujem.
ODSŤAHUJEM? Čo to táram..ja UTEČIEM!
Cez okno som uvidela Frederikovo auto...
"Ja vážne odchádzam.." Povzdychla som si.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bondulka
31. 10.októbra 2011 11:34
zaujíma ma to jeho tajomstvo
Napíš svoj komentár