Zakývala som Frederikovi a on vyšiel z auta. Zobral môj kufor a odložil ho do kufra na aute.
"Tak, ideme." Usmial sa a pobozkali sme sa.
Vyrazili sme, stále som sa otáčala a dívala sa na náš dom ktorí sa pomaly strácal v dialke. Nakoniec sme odbočili a na dom som už vôbec nevidela.
"Tešíš sa?" Opýtal sa ma.
"Ja neviem.."
"Nevieš?! Včera mi nariekaš na kolenách že ťa nechcem zobrať a teraz nechceš?" Vizeral naozaj nahnevane.
"Prepáč, ja chcem ísť s tebou...CHCEM...ale bude mi chýbať mama." On sa bez slov ku mne načiahol a dal mi pusu.
"To bude v poriadku!"
Keď to vraví on..snáď áno...
Zaspala som.
"Vstávaj miláčik." Počula som krásny hlas. Pootvorila som oči a ešte stále som sa viezla v aute.
"Čo sa deje?"
"Za 10 minút sme na letisku, myslel som že je lepšie ťa už zobudiť."
"Dobre." Prikývla a obliekla som si mikinu.
"Počuj kde nechávaš auto?"
"Je môjho kamaráta, čaká na letisku dnes ma priletieť, teda striedame sa. Auto teraz bude jeho."
"Ahá."
Čakala som kým sa dovezieme. Nakoniec sme už kráčali s kuframi a zo všetkými ostatnými vecami.
Po si pol hodine sme sa pohodlne usadili do lietadla a čakali.
"Mám strach."
Mám strach? Väčšiu somarinu som nemohla povedať?!
"Z čoho miláčik?"
"Ja neviem, ešte som nešla lietadlom. Teda iba keď som bola úplne maličká..."
"Neboj sa, som tu s tebou!" Pobozkali sme a potom už lietadlo vyrazilo.
Celú cestu som mala nepríjemny pocit. Leteli sme už dve hodiny. Ešte hodinu a sme tam.
"Kam to teraz ideme?"
"Na Slovensko."
"Myslím mesto..."
"Bratislava."
"Tam budeme bývať?"
"Hej."
"Super, som zvedavá." Potom sme sa už nerozprávali, len sme čakali a dívali sa z okna...alebo sa bozkávali.
Lietadlo pristávalo a my sme si pozbierali všetky svoje veci. Keď som vystúpila všade samí ľudia, vôbec som sa nevedela orientovať. Úplne iný, noví svet.
"Poď miláčik, kufre som už zobral. Teraz pôjdeme trolejbusom pol hodiny a sme doma." Kráčali sme ruka v ruke ku zastávke...teda trolebusovej zastávke. Po chvíli prišiel očakávany trolejbus a my sme nastúpili. Všetko hrkotalo a tešila som sa že sa zvalím do perín.
"Môžem si dať u teba kúpeľ?" Lomcovala mnou únava no ešte predtým to chcelo horúci kúpeľ aby sa mi uvoľnilo telo.
"Aké u teba? Je to aj tvoj byt." Odomkol dvere a vošla som, byt bol pekne elegantne a luxusne zariadení.
"Super!" Potešila som sa a šla som sa vybaliť...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bondulka
31. 10.októbra 2011 12:17
čakám na dalšiu časť
Napíš svoj komentár