"Miláčik, nechaj to tak. Choď si ľahnúť a daj si tabletku."
"Ale ja som to číšlo dnes chcela nájsť!" Znervóznela som.
"Ja ho pohľadám...prosím choď!" Na Frederikovo naliehanie som sa nakoniec zvalila do perín a z úsmevom na tvári zaspala.
Píše sa rok:1993
"Miláčik, poď už s Dastym do vnútra! Je už skoro tma!"
"Mami..prosím! Ešte chvíľočku..Dastynko sa ešte nevicikal." Pohladila som ho po jeho jemnej srsti a on mi oblizol ruku.
Mamička vyšla z kuchyne na dvor a zobrala malého nemotorného psíka do náručia a mňa jemne potiahla za ruku na ktorej bol pestrofarený motýli prsteň ktorí mi kúpil ocko.
"Mami a čo keď sa Dasty viciká na dlážku? Ocko bude zase kričať!"
"Neboj sa, Dasty už spí a má pri sebe noviny keby chcel cikať. Moja a aj ty choď už do postieľky." Slabo som sa usmiala a pobozkala som mamku na líce.
Na ďalší deň:
"Mami, mami Dasty spravil mláčku v ockovej pracovni a ocko ho teraz bije!" Plakala som a ťahala som mamku za rukáv aby zachránila malé nevinné šteniatko.
"Karol, kontroluj sa! Je to malé šteňa nevie čo robí!"
"Je na čase aby ste ho to naučili! Sopľana ber si toho psa a zmizni mi z očí!"
Otecko strelil mamičke po líci asi 3x krát a mamička veľmi plakala..
"Nie..prosím! Nebi moju mamičku! prosím nebi ju!" Aj ja som sa rozplakala a v náručí som držala malé psíča...
"Nebi ju! Nebi ju!"
"Sofi! Sofi prebuď sa!"
"Ja spím?!" Odvrkla som.
"Hej, kričala si zo sna." Všetky myšlienky v hlave sa urovnali a ja so zase zdravo uvažovala.
"Ach, ten sen bol hrozný, presne si pamätám ako to bolo vtedy! Chudák mama a malý Dasty..ja môjho hnusného otca musím nájsť a všetko mu zrátam!"
"Včera si vravela že sa naňho tešíš!"
"Hej, ale ten sen mi pripomenul ako mne, mame a Dasty ubližoval!"
"Našiel som jeho číslo."
"Spal si vôbec?"
"Hej, zobudil som sa pred hodinou, na stole máš raňajky. Dnes poobede teda pôjdeš navštíviť tvojho otca, všetko som dohodol."
"Cheš povedať že si sním telefonoval?!"
"Hej..no prepáč, hneváš sa?"
Nemohla som sa hnevať, spravil premňa toľko veľa dobrích vecí....
"Nie." Odvetila som a šla som sa naraňajkovať.
"Škoda že už nemáš auto, je to lepšie ako teraz keď musíme utekať z autobusu do trolejbusu a zase do autobusu."
Frederik sa len posumial nad mojím zbytočným hundraním a dal mi bozk.
Vystúpili sme pred tipickým mestkým domom.
"Mám strach." Neboj sa, keby niečo zavolaj mi. Budem tamto v kaviarni." Ukázal prstom na menšiu budovu a pobozkali sme sa na rozlúčku.
Zazvnila som a čakala som kým niekto neotvorí. Srdce sa mi rozbúšilo ako sto zvonov.
Pomaly sa začali otvárať dvere. Stál tam muž, môj otec. Presne ako si ho pamätám.
"Vy ste tá slečna čo dnes mala prísť ohľadom elektriky?" Poškrabal sa po brade.
Ohľadom čoho? Frederik sa načisto zbláznil...?
"No vlastne, už netreba." Sklamanie vo mne stúplo, všetká nádej sa rozplynula pred mojími očami.
"Robím si srandu, Sofi hejže? Moja krásna Sofi, už tak dlho som ťa nevidel. Ľutujem že som nebol pritom ako si vyrastala." Otočila som sa a hodila som sa mu do náručia. Objímal ma a potom ma pozval dnu.
"Neverila som že sa s tebou ešte niekedy stretnem."
"Ani ja som neveril..je mi to všetko ľúto, bol som mladí a hlúpi. Túžil som po slobode ale namiesto toho som mal krásnu dcéru a tak isto aj manželku." Zahanbene sklopil oči.
Usmiala som akoby som hovorila:"Všetko odpúšťam!" A otec pokračoval vo vete.
"Tvoju mamu stále ľúbim. Veľa žien vošlo do môjho domu večer a vyšlo z neho ráno. Ale všetko to ľutujem. Lebo tvoja mama je ta najúžasnejšia žena na svete."
"Tak prečo si nás opustil?"
"Ja neviem..netuším!"
Bolo nepríjemné ticho a tak som sa opýtala ešte jednu otázku.
Dasty! Dasty! Nikde ťa tu nevidím...chcela by som sa ešte raz dotknúť tvojej jemnej srsti! Zaplakala som v mysli.
"Dasty, kde je? Ako sa má? Žije vôbec?!"
"Žije." Vydýchla som.
"Predal si ho?" Otec pokútil hlavou.
"Nepredal, je na prechádzke. Nevládzem sním chodiť stále na prechádzky, tak isto ani on nevládze. Obidvaja sme starí. Ale je to oddaný pes a mám ho naozaj veľmi rád, niekedy sme spoločne pozerali na spoločnú fotku a spomínali na pekné časy s vami."
"A kto je s ním na prechádzke?"
"Jeden chlapec, platím mu zato."
Prikývla som. Odpila som si z čaju ktorí bol na stolíku a horela som netrpezlivosťou znovu vidieť Dastyho.
"Cing-Cang." Ozval sa zvonec a sním aj štekot.
"To sú oni?"
"Choď otvoriť a privítaj svojho starého kamaráta."
Z radousťou som pootvorila dvere a Dasty mi skočil do náručia, oblizoval mi tvár a ja som od radosti plakala a objímala ho akoby to bol človek.
Potom som si všimla nad ním stojaceho chlapca ktorí držal vôdzku.
"Prepáč, ja len. Vieš môj pes a..." Nevedla som čo povedať. Jeho prenikavé oči mi bolo veľmi známe. Až veľmi...akoby som toho človeka niekedy dávnejšie videla, poznala, dokonca i ...ľúbila...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár