"Nemám slov, páni. To je dva v jednom..." Zamrmlala som a usmiala som sa.
"Ako to myslíš? Dva v jednom?" Opýtal sa, ako vždy nechápavy Tom.
"Lebo som dnes stretla otca ktorí nás opustil. A ten pes patrí tiež mne, ale otec si ho zobral zo sebou." Zadívala som sa na psa ktorí sedel vedľa mňa a vrtel chvostom.
"Jáj, och Sofi! Stále krásna." Začervenala som sa.
"No a ty odkedy bývaš v Bratislave?"
"No asi 4 roky, ty?"
"Ja asi 4 dni." Zachychotala som sa.
"Takže pri otcovi."
"Ale.."
"Nie veď v pohode, dnes večer môžme zájsť von a tak sa porozprávať." Pousmial a ja som prikývla na súhlas. Úplne bez rozmýšľania.
"Super, no ja idem ahoj Sofi."
"No fíha! Stále rovnako krásny idiot." Zamrmlala som keď už bol Tom dostatočne ďaleko na to aby ma počul.
"Oci..ja..."
"Čo sa deje? Kľudne povedz, ak sa bude dať. Tak ti pomôžem." Pousmial sa.
"Ja len či by som si mohla niekedy zobrať Dastyho, domov."
"Samozrejme, vzal som ti chvíle ktoré si sním mohla stráviť tak si ho kľudne vezmi ale niekedy by si ho mohla doniesť aj ku mne, aby som mal spoločnosť." Zasmial sa.
"Keď pôjdem s Frederikom napríklad von alebo niekam donesiem ti ho, alebo len tak."
"S Frederikom?" Tváril sa zmätene.
"No zabudla som ti povedať, môj priateľ s ktorím som pricestovala na Slovensko, teda utiekla." Otec sa zatváril ešte viac zmätene.
"No ja ti to teda vysvetlím, ale sľúb že o tom nepovieš mame!" Otec prikývol a ja som sa pustila do vysvetlovania, niajko ma netrebalo nútiť, šlo to zo mňa ako z vreca.
"Ahá. No z tvojou mamou nemám žiaden kontakt, čo mi je úprimne ľúto...a spomínala ma niekedy?"
"Asi ani nie, iba keď som bola maličká. Keď si nás opustil..." Sklopila som zrak. Otec z ťažka vydýchol a ja som ho ešte raz objala na rozlúčku.
"A toto je čo?" Opýtal sa zvedavý Frederik a jeho pohľad smeroval na Dastyho ktorí mu oňuchával topánky.
"Dasty!" Zvolala som nadšene, potom som sa pobozkala s Frederikom. No bozk trval dlhšie ako som očakávala a Dastymu to asi vadilo kedže sa rozštekal a trhal Frederikovi džínsy.
"To už láskavo nerob blcháč!" Dasty sa naňho smutne pozrel a ja som si k nemu čupla a objala ho.
"Nakoniec dáš prednosť psovi predomnou?!"
"Keď ma prestaneš ľúbiť..tak hej!" Zachychotali sme sa a šli sme domov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár