Tom! Ty hlúpi blázon! Pobláznil si mi hlavu...už zase!
Sťažka som preglgla lebo vo dverách sa objavil Frederik v tirkisovom župane.
"Dobré ráno miláčik!" Pousmial sa a odpil si z kávy.
A ty Frederik! Ďalší blázonko...!
"Dnes večer by sme mohli zájsť do kina!" Navrhol no ja som len pokrútila hlavou.
"Prečo nie?"Nervózne zagánil."Zase ideš s niekam s Tomom?!"Zarazil sa.
"Nie!" Zrevala som. "Idem do práce!" Vyhlásila som zmätene.
"Do práce?"
"Hej...bolo toho ozaj veľa nestihla som ti to ani povedať!"
"Jáj, o ktorej? A kde?" Zaujímal sa.
"V jedno bare, teda je to normálny bar...No a idem tam večer o 20:00 a domov prídem o 23:00."
"Tak neskoro?! Na to zabudni."
"Som tvoja dcéra či čo? Nemôžeš mi zakazovať prácu!! Ja tam pôjdem a je mi jedno či s tým súhlasiš alebo nie!"
"Fajn! Tak keď sa ti niečo stane, nečakaj že ťa prídem zachrániť!" Zagánil namňa.
Ďalšia hádka!
"Prestaň! Nechceš ma ochrániť? Fajn, to svedčí o tom že ma nemiluješ..." Povedala som sklesnuto.
Vstala som od stola smerujúc k dverám. Frederik vstal a nežne ma pobozkal, objal ma a nepúšťal.
"Chcem! A že nemilujem? Potom by mi bolo jedno že sa vrátiš o jedenástej večer!"
"Prepáč, teda môžeš prísť po mňa! Ak sa ti chce..." Silnejšie si ma pritisol ku sebe.
"Dobre. Dáš mi adresu, ok?" Prikývla som a šla som do kúpeľne.
Prešli asi dva mesiace a všetko bolo v tom najlepšom poriadku. V práci sa mi darilo a s Frederikom už neboli žiadne hádky. Toma som nikde nestretla a pomaly sa mi vyparil z hlavy.
"Tak čo? Aj dnes po teba príde priateľ, ako zvyčajne?" Opýtala sa ma Kiara.
Kiara, skvelá baba. Je to moja priateľka a super kolegyňa.
"Nie dnes nie. Má klienta z práce." Zamrmlala som.
"Jáj, ským teda pôjdeš domov?" Kývla som plecami.
"Sama. O 23:30 mi ide bus."
"Fíha, to sa načakáš." Poľutovala ma Kiara.
"No Nemám inú možnosť."
"Máš, nechám ti kľúče od baru a výjdi až o 5 minút pol."
"Super nápad! Ďakujem."
Večer keď som kráčala ku zastávke som si spomenula že som zabudla dôležité papiere.
Tak som sa vrátila, no nestihla som autobus a teraz tu blúdim. Slzy sa mi tlačili do očí a strach bol stále väčší.
"Do kelu!" Zahrešila som. Teraz tu mám ostať akože celú noc?
Bola dosť zima...zo stromu opadávali listy a fúkal jemný no studený vietor.
Privrela som oči a zrazu pri mne zastavilo auto.
Vykukla z neho známa tvár, Tomova tvár.
"Ahoj. Čo tu robíš tak neskoro?!"
"Ale ja, bola som v práci a zmeškala som bus."
"Sadaj, odveziem ťa."
Mám s ním ísť? Nemôžem, ak to zistí Frederik, tak sa veľmi nahnevá.
Ale, mám tu ostať celú noc, keď sa mi ponúka odvoz?
Viezla som sa asi 5 minút a Tomovi sa ústa nezavreli. Až nakoniec povedal vetu, ktorá ma znervóznela.
"Chýbaju mi časy, keď sme boli mi dvaja spolu."
"Ach Tom, aj mne chýbaju. Ale pochop to! Ja mám iného priateľa a nehodlám ho opustiť!"
"Prečo? Ja viem že ma miluješ. Nemôže život stráviť s niekim koho nemiluješ."
"Nebuď naivný! Ja ho milujem...ale ide o to... že aj teba asi milujem..."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár