"A teraz čo? Šimon mal si niečo na raňajky?" Pokrútil hlavou že nie a ďalej sa venoval svojím hračkám. Ja som ho jemne vzala za ruku a posadila na stoličku do kuchyne.
"Tak čo si dáš? Máme tu...paštétu, ale aj džem a med..maslo, salámku!" Prstom ukázala na sklenenú fľašu džemu a ja som mu natrela chlieb.
Obaja sme sa naraňajkovali a potom som len prepínala kanály a Šimon sa hral. Čas utekal rýchlo. Potom som si spomenula na Toma.
Dokelu! Si taký dotieravý, no zároveň krásny...a ten tvoj ksycht keď sa tváriš akoby nič! Teraz som si asi zmyslela že ho nenávidím, keď som naňho toľko nadávala, alebo vo mne rástla láska? K nemu?! Som snáď 15 baba ktorá sa prvykrát ozaj zamilo vala??? Nie! Veď...a čo Frederik? Kládla som si v duchu otázku. Čo ON? Ten zázračný muž ktorého milujem viac než čokoľvek, spraví pre mňa všetko, stále ma chráni pred Tomom ktorí je ako voš!
Potom si si všimla že Šimon mi trhá rukou a niečo odomňa chce. Ihneď som mu vyhovela a uložila som ho do spálne pod mäkučký paplón. Bol vraj unavený, Dasty si ľahol k nemu a obidvaja spali ako zarezaný.
Po 3 hodinách spánku, z čoho dve hodiny som si zdriemla aj ja sme sa všetci vyspinkali do ružova. Najedli sme sa a šli sme sa presjť s Dastym do parku.
"Šimi, mali by sme už ísť domov. Zachvíľu príde domov tvoj brat a odvezie k mame."
"Nemám bračeka...on zomrel..." Povedal tenkým hlaskom a mne sa srdce rozbúšilo ako tisíce zvonov! Nemá, nemá? Ako to? A čo Frederik?! On nie jeho brat?...
"Ale Šimonko, Frederik je tvoj brat!" Snažila som sa oklamať jeho i samú seba.
"Nie, on je môj ocko. S mamičkou sa veľa hádaju a ona chce pracovať preto si ma niekedy berie ocko a inokedy som u mamičky." Povedal a rozbehol sa k šmýkalkám.
No pekne!! Jemu ! Jemu som verila a on mi to celý čas tajil?!...a čo keď si ten malý vymýšľa? Som sama pomätená...
Šimon sa naďalej hral a ja som tomu fakticky uverila. Šimon má 5 rokov, vtedy keď sa moja mama stretla s Frederikom povedala pred piatimi rokmi si mal zlomenú nohu! No nemal, bol otec Šimona...moja mama bola pri pôrode. A logicky, Frederik ma 27, jeho mama musí byť pristará aby mala ďalšieho syna. Čiže Frederik mi to celý čas tajil a ja pením od zúrivosti a balím si kufor. Odchádzam za otcom!
Ešte 15 minút som čakala a nakoniec prišiel Frederik a venoval mi náruživý bozk ktorí som ja ignorovala a s úsmevom na tvári som povedala.
"Ahoj, odchádzam. Veď ty si už OTECKO! Namňa aj tak nemáš čas..." Nechápavo a zároveň vystrašene sa namňa pozrel a keď som sa otočila chytil ma a pritisol k sebe.
"Sofi! Nechaj ma, aby som ti to vysvetlil...kvoli takej hlúposti ťa nechcem stratiť!"
"Hlúposti?! Hlúposti?! Veď si otec! Máš manželku a syna...hotová rodinka! Mňa tu celý čas ťaháš za nos!"
"Nie! Nie je moja manželka...nemilujem ju! Milujem teba! Jedine teba!" Po čele mu stekal pot a Šimon si asi našu hlasnú hádku nevšimol keďže sa hral o dušu.
"Jasné, keby si ma miloval, neklameš mi!"
"Veď...preto som ťa nechcel brať na Slovensko...všetko by si zistila...nechcel som ti ublížiť!"
"Aj tak..mal si mi to povedať! Čau!"
"Počkaj, ty odchádzaš?!"
"Hej...čo myslíš, že teraz keď my tu predstieraš tvoju lásku ku mne sa ti zavesím okolo krku a na všetko zabudnem?! Nie..mýliš sa!" Privinul si ma k sebe a zase ma začal bozkávať. Vášnivo. Po líci mi stekali slzy a odtiahla som sa.
"Neodídeš! Ty ma miluješ!" Teraz bol presne taký dotieravý ako Tom...S tým rozdielom že som mu vykričala že odchádzam bez slov ma nechal na pokoji.
"Ach oci! Ani nevieš ako zničene sa cítim!"
"Jednoducho musíš zabudnúť."
"Ale konečne som niekoho zase ľúbila..."
"A čo ten Tom? Je to milý chlapec a vidí sa mi že ma o teba záujem."
"Milý? No fuj toho blázna mi ani nespomínaj!"
"Zachvíľu sa tu zastaví. Šiel mi kúpiť nejaké potraviny, ak ti to nevadí." Vybuchla som do plaču. Otec sa ma snažil upokojiť no nedarilo sa mu.
V tom prišiel Tom a ihneď sa začal vypitovať kto mi ublížil že mu rozbije gebuľu a otec ho trochu skrotil.
Potom sme tam všetci ticho sedeli.
"Čo tu ešte chceš?" Opýtala som sa Toma a keď som videla jeho urazený výraz ospravdlnila som sa. Dneska bol výnimočne milý, kľudný a ohľaduplný.
"Sofia." Začal Tom. V tej chvíľi som si bola istá že trepne nejakú somarinu a tak som poprosila otca aby nám nechal súkromie.
"O čo ide?"
"Prepáč, ľutujem moje chovanie! Ja vážne mal by som sa spamätať..."
"To si vystihol. Spamätať a riadne! Vieš koľko problémov si mi vtedy spôsobil?" Tom ku mne bez slov podišiel.
"Idem domov." Zašepkal.
V tom sa strhla a potiahla Toma za rukáv.
"Počkaj Tom." Ani neviem prečo no objala som ho. Pevne som sa mu zvierala v náruči a on mi objatie opätoval.
"Nechceš ísť ku mne? Sľubujem ti, o nič sa nepokúsim. Ak áno, kľudne zavolaj políciu či nejaký ústav pre narušených psychopatov. Len ti chcem pomôcť." Súhlasne som prikývla a tak som šla teda k Tomovi.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bondulka
12. 11.novembra 2011 17:38
ach škoda, že to tak skončilo. držala som sofii a frederikovi palce
Napíš svoj komentár