"Sedíš tu už 2 hodiny a stále len vyhadzuješ akési papiere...pozri sa za seba, nemáš kôš?!" Lenivo som sa otočila.
"Pokúšam sa tu napísať list!" Zagánila som.
"Ale, komu že?"
"Nikomu." Hladná, so strapatými vlasmy a bez nálady som už strácala nervy.
"Myslíš že to nezistím?! Počuj, už sa nebudeš stýkať s Frederikom! Je to hlupák...má syna! Nič ti nepovedal, zakazujem ti to!"
"Nemôžeš mi ho zakázať, som už dospelá! Milujem ho...pochop to!"
"Miláčik, viem. Ale nechcem aby ti ubližoval...zabudni naňho. Prosím..." Zabudnúť?! To v žiadnom prípade.
"Pokúsim sa...tak ja sa teda vykašlem na list...idem von, trochu sa prevetrať." Mama sa povzbudivo usmiala. Potom keď odišla spravila som zo seba človeka, vzala som obálku, pero, pre istotu dva papiere, list napíšem teda von.
"Konečne!" Zvýskla som od radosti a šla som si ešte raz prečítať celý list:
Ahoj.
No...ja neviem ako začať...najlepšie je sa vypísať! Je mi tak ľúto že som ťa opustila, ale môžeš si zato sám. Mal si mi to povedať! Nechcem ti to vyčítať...proste milujem ťa, ver tomu alebo never...Chýbaš mi! Každý tvoj pohľad, objatie, bozk...och Frederik...Chcem ťa tu! Ale mám i strach...ktovie či tam teraz nemáš nejakú ženskú a namňa ani nepomyslíš! I tak mi chýbaš než ktokoľvek na svete...Mám všetko čo chcem...domov,rodičov...Dastyho! Som šťastná že tu je, lebo aspoň on mi je oporou a zaženie môj žiaľ po tebe! Prosím odpíš mi! Milujem ťa. Sofia.
Potom som ho šla poslať a s pocitom netrpezlivosti aby odpísal som sa pobrala domov.
"Dasty! Neskáč toľko po mne..chlpáč!" Poškrabala som ho po za uši.
"Nevezmeš ho trochu von? Nech si pobehá..." Navrhla mama.
"Jasné. Tak poď." Pripla som ho a vykročila od domu. Keď sme prišli do parku pustila som ho a ani som si neuvedomila už som ho nevidela.
"DASTY!!!" Zvrieskla som na celý park no nič. Bolo tam mnoho psíčkarov. Položila som si hlavu do dlaní, že som ho mala sledovať keď v tom som začula krik spoza môjho chrbtu.
"Hej vy! To je váš pes?! Haló! Je váš?!!"
"Dasty! Poď sem!" Pribehol ku mne krútiac chvostom a ja som ho ihneď pripla.
"Ani sa neospravdlníte?!" Zvrieskla namňa tá žena, teda skôr mladá puberťáčka a zúrivo sa prehrabovala v kabelke.
"Nie, čo ti spravil môj pes?!"
"Oňuchával ma...teraz musím dať tie cóól štýýlove nohavice do práčky...wrr...kde je moja ségra?!"
"Toto milujem! Retardované puberťáčky ktorích rozhodí každá blbosť, v živote sú a horšie problémy ak by si chcela vedieť!" Zagánila som.
"Jasnéé...tvoje dospelácke problémy ma nezaujímaju!"
"Od kedy si tikáme?!"
"Kokso! Sorááč...Segrá kde si?!" Za vyšinutou puberťáčkou sa objavila žena dúfam že so zdravým rozumom.
Ale keď som jej videla lepšie do tváre myslela som že namieste zošaliem.
"Kiara!!!"
"Sofi?!" Silno sme sa objali a s úsmevom na tvári sme sa na seba dívali.
"Čo tu ty robíš?"
"To sa mám opýtať ja teba!" Zagánila Kiara. Všetko sme si vysvetlili a potom som už s Dastym odkráčala domov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bondulka
16. 11.novembra 2011 21:29
a kde je koniec príbehu?ako to skončilo s frederikom?
Napíš svoj komentár