"Asi som zaspala." Zamrmlala som a odpísala som Melisse ktorá mi napísala asi 10 správ že prečo neodpisujem.
Pred odhlásenim som zapla správy (staré) ktoré som si písala s Tomom.
Všetko som si prečítala, niekedy som sa rehotala inokedy som sa le pousmiala, potom zase vyšla slza.
Tom bol môj prvý ozajstný chalan. Chceli ma aj iný no ja som bola dobre vychovaná a v mojích 14 alebo 13 som si nedovolila mať chlapca.
No potom prišiel on ten dokonalí Tom. Teda prve nebol dokonalí, keď bol mladší. Úplna nula. Ale potom som sa do neho zamilovala na prvý pohľad...
Bolo to takto...
Pár krát sme šli spolu von a potom sme sa dali do kopy. Nič ťažké, ale keď sme boli už dlhšie spolu zistili sme že k sebe patríme. Že on bezomňa nedokáže žiť a tak isto ani ja bez neho. No potom prišlo do školy nové dievča. Krásne ale aj inteligentné. Volala sa Sandra.
"Nikdy ťa kvoli nej neopustím!" Sľuboval mi.
"Verím ti láska!" Znela moja odpoveď, vtedy som ešte nevedela že som spravila chybu.
"Sofia, poď sa rolúčiť už odchádzajú." Mama pootvorila dvere.
"Mami...nie prosím! Ja ich nemusím! Povedz že spím." Mama pokrútila hlavou a zavrela dvere.
Čakala som kým sa zabuchnu dvere v dome a potom som pristúpila k oknu a dívala som sa ako odchádzajú svojím zeleným autom.
Vošla som do kuchyne a z chladničky som vyhrala plátkovy syr. Vzala som šunku a sendviče. Trochu som si to na oleji priprážila a potom si kúsok po kúsku vychutnávala každú chuť.
"SOFIA! Ty si stratila štipku správania? Títo ľudia sa na teba stále tešia a nechávaju ti tu tvoju obľúbenu bonbonieru a ty sa ani nerozlúčiš!"
"Mama! Nerob z toho haló! Ty ľudia tu prídu zase o pár dní a kvoli tej bonboniere som za tri mesiace pribrala asi 2 kilá!" S mojou postavou som bola zatiaľ spokojná, nebola som obezná dievčina ale ani vychudnutá baba ktorá nič neje.
"Ach Sofia, takto som ťa nevyhochala!"
"Mami prepáč, zabudni na to. Dneska si ma úplne vyviedla z miery kvoli Tomovi..."
Mama sa namňa zadívala vyčítavym pohľadom.
"Ale Sofia, zabudni naňho. Poď radšej mi pomôž umyť riad." Prykývla som.
Ráno som sa šla priesť ako obvykle. Lenže táto prechádzka bola niečim výnimočná, ako keby tu bol niekto somnou na kom mi nesmierne záleži.
Vietor nefúkal, ani lístok sa nepohol. Slnko svietilo a bolo príjemne. Usmiala som sa a kráčala som ďalej. Sadla som si na lavičku a vytiahla náčrtnik.
Sedela som tam..hodinu, dve.. predomnou sa začali mihať ľudia. Chodila tam i nazad a ja už len z časti videla na strom ktorí som kreslila.
Tak som teda vstala a chcela som ísť domov no v tom namňa niečo spadlo..Zdvihla som hlavu no nič tam nebolo, nepršalo..iba žeby .. iba žeby padali šišky zo stromu? Pousmiala som sa kráčala som ďalej.
No potom zase .. asi 3 krát za sebou..
"Tak dosť!" Skrýkla som.
Z poza stromu vyšiel malý chlapec a nenápadne sa škeril. Pristúpila som k nemu bližšie.
"To ty? Ty do mňa hádžeš šišky?"
Chlapec sa zachychotal.
"Prosím nerob to už, vôbec mi to nevadí len som sa zľakla či náhodu z neba nepadajú šišky." Usmiala som sa a vtom za chlapcom pribehol ešte jeden zadychčaný chalan.
Krásne hnedé vlasy mal strapaté a okuliare slabo zelenej farby mu úplne sekli. Bol elegantne oblečený a vizeral že praskne od nervov.
"Prepáčte slečna, ospravdlňujem sa vám v mene môjho brata."
"To je v poriadku a aká slečna? Mám už vyše 20." Prezradila som asi príliš veľa.
"Ahá, tak pani?" Začervenal sa.
"Nie, som Sofia." Vystrela som ruku a on neochotne vystrel tu svoju.
"Som Frederik."
"Frederik? To meno je akési Slovenské."
"No to preto že pochádzam zo Slovenska. Ale teraz som tu len na pár dní."
"Ahá, už chápem. No ja sa už ponáhľam."
"A dala by si mi svoje číslo?" Vytiahol akýsi zápisnik a pero.
"Samozrejme." Napísala som tam svoje číslo a rozlúčili sme sa. Keď som kráčala domov mala som potrebu otočiť sa a vášnivo pobozkať krásneho Frederika. Bola som z neho taka vzrušená, konečne som stretla zrelého muža so zdravým rozumom...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
bondulka
27. 10.októbra 2011 19:39
íííha
Napíš svoj komentár