"To je dojímavé." Poznamenal Frederik. On neplakal, len sa slabo usmieval.
"Katastrofa! Je to veľmi smutný príbeh!"
..tento film som naposeldny videla keď som mala 15 či 17 .. aj vtedy som plakala ako šialená.. a teraz zase .. no keď som to pozerala s Tomom .. iba nadával že na také somariny nemá čas .. a Frederik? Sám mi ponúkol že si to pozrieme!
Film sa skončil a my sme tam ticho sedeli a dívali do steny.
"Ja už pôjdem..." Začala som.
"Ja nechcem vizerať ako úchyl, ale neostaneš na noc? Len tak. Vieš pokecáme." Pousmial sa.
"Nemôžme kecať zajtra? Napríklad vonku? V parku?" Usmiala som sa a šla som venovať ešte jeden nežný bozk. Ale on odvrátil tvár.
"Deje sa niečo?"
Sofia! Prečo si to zase popackala? ..
Pomyslela som si a obliala ma horúčka.
"Nie, tak teda choď!" Chcela som niečo povedať ale Frederik prstom jasne ukazoval na dvere. Bez slov som odišla so slzami na krajíčku.
Keď som prišla domov mama už spala a teta Viktória tiež.
Vyzliekla som si šaty a navliekla pyžamo. Ľahla som si pod paplón a rozmýšľala som čo som spravila zle.
Prišla mi SMS-ka:
Ahoj, Sofia chcem sa ti ospravdlniť za moje hlúpe správanie. Teda ja a ty nemôžme byť spolu...ale môžem sa ešte stretnúť teraz. Teda že sa rozlúčime a viac sa neuvidíme...!
Do očí mi vystrikli slzy, obliekla som si mikinu a šla som na misto určené.
Celý čas som šialene plakala. Stála som tam a zbadala som muža. Nebolo mu vidieť do tváre ale nejak som vycítila že je to on.
Rozbehla som sa a hodila som sa mu do náručia. Silno ma objímal a mikinu mal od mojích sĺz.
"Frederik...." Vytlačila som zo seba.
..áno..teraz to cítim !...Sofia ty si znovu zaľúbená! ..áno si ...!
Vravelo mi svedomie.
"No?"
"Prosím! Nelúčme sa..." Povzdychla som.
"Neboj sa...ostanem tu s tebou." Zadívali sme si do očí a na oboch tvárach sa objavil úsmev.
"Poďme k tebe.." Navrhla som. Chcela som byť sním ...
Sadli sme do auta prišli sme k nemu domov. Ešte stále tam rozvoniavala pizza a na stolíku ležalo DVD-čko Titanic.
"Ideme si pozrieť ešte nejaký film?" Opýtal sa.
"Nie.."
Sofia! Nerobíš správnu vec .. nerobíš .. alebo robíš správnu vec?
Moje myšlienky akoby sa somnou rozprávali.
"Čo ideme teda robiť?" Nič som nepovedala len som ho pobozkala. A zase, potom aj on mňa...bozkávali sme sa. Prstom ukázal na dvere .. asi dvere od spálne.
Vošli sme dnu a všetko sa zbehlo tak rýchlo....
Otvorila som oči. Slnko svietilo mne aj Frederikovi do očí. On spal a ja som hneď po prebudení rozmýšľala nad tým čo sa stalo.
Ach jaj .. malá Sofi .. z teba je už veľké dievča .. ! Zachvíľu budeš mať svadbu čo?! ..Moje myšlienky ako keby sa zo mňa smiali..
"Frederik, keby si len vedel..ako ťa ľúbim! Od prvej chvíle som ťa ľúbila i keď som o tom nevedela...kebyže len vieš..."
"Viem.." Počula som hlas. Otočila som sa a Frederik sa namňa díval, jeho oči prenikali do mojej duše.
"Ty si to počul?" Zatvorila som oči, cítila som sa trápne.
"Aj ja ťa ľúbim." Rýchlo som sa otočila a prenikavo som sa naňho pozrela. Usmial sa a ja som mu venovala jeden vášnivy bozk. A ďalší...
"To znamená...že sme spolu?" Opýtala som sa neisto.
"Hej, také úžasne dievča ako si ty som už dlho nestretol. Ale neviem...som od teba starší. Asi ti to bude vadiť."
Noa? Starší? Láska nepozná vekovú hranicu...ľúbim ťa takého aký si...netráp ma miláčik...
"Mne je jedno koľko máš rokov, kľudne aj 30." Zamrmlala som.
"Mám 27, medzi nami je rozdiel až 3 roky."
"Iba 3 roky." Opravila som ho a pobozkala.
"Pôjdem sa domov prezliecť a potom by sme mohli ísť spolu na obed." Navrhla som.
"Dobre." Zamrmlal a odkusol si z párky.
"Predstavím ťa mame!" Vyčarila som úsmev no Frederiková tvár sa zmenila skysnutú uhorku.
"Myslím, že to nie je dobrí nápad." Zatvárila som sa urazene. On si odpil z kávy akoby sa nič nedialo. Nastala nepríjemna atmosféra.
Vstala som od stola.
"Kam ideš?"
"Na záchod..."
Keď som sa vrátila Frederik ukladal špinavé taniere a hrnčeky do umývačky riadu.
"Fajn. Ale pôjdeš somnou a počkáš v aute. Skôr či neskôr sa s ňou aj tak musíš zoznámiť." Frederik sa usmial.
"Tak teda dobre."
Keď som prišla domov rýchlo som sa prezliekla a už som mierila k dverám keď ma mama zastavila.
"Kam zase ideš?"
"Idem von s priateľom." Odvetila som.
"Máš priateľa? Za jednú noc?!" Mama vizerala byť nazúrena.
"Mami to nie je tak ako si myslíš, vysvetlím ti to inokedy. On je veľmi slušní, vzdelaný a krásny." Mama vizerala spokojnejšia a nakoniec mi dala pokoj a ja som bez ďalších otázok nasadla do auta.
"Mama bola zvedavá." Zamrmlala som. Frederik si položil svoju ruku na moje stehno.
"To nič, pri každodennom umývaní riadu a upratovaní aj zabudne že má dcéru!" Zachychotal sa. Mne sa ta poznámka vôbec nepáčila tak som doňho jemne udrela päsťou aby som mu naznačila že to vôbec nie je smiešne.
"A kde máš brata?" Táto otázka ho asi viviedla z mieri. Začali sa mu triasť ruky a dlhšie neodpovedal.
"No...on je.. na Slovensku. Už odcestoval za mamou. Teda za mojou mamou. Lebo je to môj brat." Slabo sa usmial.
Trochu divný! Zamyslela som sa.
Deň s ním bol príjemný. Boli sme na vynikajúcom obede a zabávali sme sa. Kúpil mi prekrásny náhrdelník a fotili sme sa. Chodili sme po meste a užívali si slobodu. Dokonca sme si požičali vodné skútre a previezli sme sa. Konečne som zabávala. Bavilo ma to, hlavne ma tešilo že som sním. Deň prešiel ríchlo. Nakoniec sme sa museli rozlúčiť a ja som šla domov.
V dome vládol rozruh. Teta Viktória behala po dome a stále vykrikovala že si nemá čo obliecť, že pôjde na hambu.
Mama len zúfalo krútila hlavou, ja som prstom ukázala na šaty ktoré ležali na gauči. Asi tetine, mojej mami určite neboli. Nikdy nenosila také šaty, ktoré zakrývali len časť tela. Teda celé ruky až po krk odhalené a nohy tak isto, od kolien.
Teta sa zadívala na šaty a ihned si ich šla obliecť. Chvíľu vládlo ticho no potom sme počuli tetine zvýskunutie.
"Tak ako bolo von?" Opýtala sa mama keď pripravovala večeru. Ja som sedela pri kuchynskom stole a čítala knihu.
"Príjemne." Odpovedala som slastne.
"To je všetko? A čo ten tvoj noví priateľ?" Mama sa otočila a zadívala sa mi do očí.
"Kúpil mi náhrdelník. Je to milí chlapec, dokonca býva na Slovensku len teraz je tu naskok." Pousmiala som sa a čítala som ďalej.
Krásna Elena sa zasmiala a námornik ju bez čakania pobozkal...
Písalo sa v knihe. Nie nebola to kniha o princeznách a námorníkoch. Kniha patrila ľudom starším nad 18 rokov. Nieže by bola nevhodná, ale málokto z vyšinutých puberťákov by ju pochopil.
"Koľko má rokov, ak sa smiem spýtať."
..to jej mám povedať pravdu? .. pýtala som sa sama seba.
Sofia ty zodpovedáš za svoje činy, ak jej povieš pravdu teraz máš pokoj..i keď ti zakáže sa sním stretávať...ale to nemôže! Som dospelá...ale keď jej zaklamem bude trpieť neskôr...
"Má 24. Tak ako ja, je odomňa len o mesiac starší."
Mama sa usmiala na súhlas.
"Idem si asi ľahnúť." Navrhla som sama sebe.
"Nepočkáš na večeru?"
"Prepáč mami, nemám chuť."
"A komu to varím?" Zagánila namňa.
"Tete Viktórii?" Zachychotala som sa. Teta Viktória si stále chcela udržať krásnu postavu a na svoj vek ju naozaj mala.
"Dobrí vtip. A čo tak, pozvať na večeru tvojho nového priateľa?"
Zovrelo ma pri žalúdku..
To nemôžem! Asi by ani nesúhlasil...ale nie je to zlý nápad...
"Čo ja viem."
"Ale prestaň! Nech len príde, nebude doma večerať sám."
Tak teda na mamine naliehanie som vytočila Frederikovo číslo a čakala kým zdvihne. V telefóne sa ozval jeho unavený hlas.
"No?"
"Ty si spal? Prepáč, ale moja mama nalieha aby si prišiel na večeru." Ospravdlňujúcim hlasom som prosíkala.
Nakoniec povedal že príde za pol hodinky. Mama akurát dovarila a ozval sa zvonček.
"Len poď ďalej." Ozvala som sa a pobozkala som ho.
"Ďakujem. Hm, niečo tu výborne rozvoniava." Vošli sme do kuchyne a moja mama sa otočila, no vtedy otvorila ústa a dívala sa naňho tak...udivene. Tak isto a on.
"To si vážne ty?"
Moja mama mu položila naozaj divnú otázku. V tej chvíli som nevedela či sa mám začať rehotať alebo sa rozplakať...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bondulka
31. 10.októbra 2011 11:27
úžasne zamilovaný príbeh
Napíš svoj komentár