Že Max má dvojča. Volá sa Vendelín je rovnako krásny. Ale Maxa naozaj ľúbim.
"Teraz somnou končíš?" Opýtal sa.
Táto otázka ma vážne vyviedla z miery. Prečo sa ma to pýta? Sama sebe som si v duchu kládla otázku.
"Nie, prečo by som mala? Max ľúbim ťa."
"Jasné..." Otvorila som dvere na aute a vystúpila som. Dom bol prázdny. Každý bol niekde na noc porozliezaný. Zabuchla som dvere no v tom som začula ako niekto kričí moje meno.
"Stoj! Stela! Prosím!" Max vbehol do domu a zamkol. Pobozkal ma a potom ešte raz. Šli sme do mojej izby. Stále sme sa držali v objatí a ja som neverila že sa niekedy budem cítiť takto. Že zabudnem na všetko zlé a budem cítiť naozajstnú lásku. Ľahli sme si na posteľ a zase sme sa pobozkali. Stále vášnivejšie........
Dobre som vedela čo sa stalo. Každú sekundu môjho života som myslela na ňho. Tak ako som ľúbila jeho som neľúbila ešte nikoho. Niesom obyčajná .. som až príliš neobyčajná a takou ma robí on. Lebo kým som nepoznala jeho bola som nič. A nechodím s ním preto že je krásny. Ale preto že ho ľúbim. Ja nemám denník ani žiadny iný zápisník aby som si tam vyliala srdce i dušu, no moja myseľ mi celkom stačí. Lebo on nie je chlapec z ulice on je ako anjel ktorí pri mne stojí a ľutujem že som si o ňom myslela niečo tak hrozné.
Ďalej som premýšľala no cítila som dych. Patril Maxovi. Díval sa namňa krásnymi očami.
"Koľko je hodín?" Opýtala som sa privrela som oči.
"Sú dve hodiny ráno..."
Iba toľko? Pomyslela som si. Vlastne som rada, lebo môžem stráviť zvyšok rána s mojou láskou.
Stále som chcela premýšľať a premýšľať. Túto noc bol najväčší prelom medzi mnou a Maxom. Toľko lásky som k nemu necítila nikdy. I keď som sa doňho buchla na prvý pohľad. Zavrela som oči a pritúlila som sa k nemu.
Už na prvej hodine mi chýbal Max. Ja som trieda A a on je C. Boli sme spolu len cez prestávky a bolo na čase aby som si to vysvetlila s Mirkou. Klarisa je v pohode dievča ale nemôžem povedať že by sme boli najlepšie kamošky.
"Ahoj." Začala som.
Mirka zdvihla pohľad a keď ma zbadala svoj pohľad vrátila učebnici biológie.
"Viem že sa na mňa hneváš, ale ja na teba tak isto. A mala som na to právo!"
"Jasné! Neviem o čo ti ide..."
Vopchala si slúchatka do uší a nevnímala ma. Moja drzosť mi ale dovolila jej slúchatka vybrať a pokračovať v myšlienke.
"O to že si sa vyspala s Maxom!"
"S MAXOM?!" Vyhŕklo z nej.
"S Vendelínom..." Opravila som sa.
"Ty si si vážne myslela že by som ... ???" Dívala sa namňa naozaj zhrozene.
"A čo iné som si mala myslieť? Jeho brat je presne rovnaký, videla som vás, napadla mi jedná vec. O žiadnom dvojčati som neuvažovala!" Obraňovala som sa.
"Stela, mala si sa ma opýtať!"
"Chcela som si ublížiť...." Dodala som potichu.
"Čože?!" Mirka ma objala a MP3 jej spadla na zem, asi jej to bolo jedno kedže ma nepustila. A ja som ju silno zovrela. V Mirkiných očiach som zbadala slzy.
"Ale nič sa nestalo, s Maxom to máme vysvetlené a nechcem sa hádať ani s tebou! Sme najlepšie kamarátky! Teda dúfam..."
"Jasné že sme ale .. čo to dievča?" Mirka sa zadívala do zeme.
"Myslíš Klarisu? Je to milé dievča ale nič iné. Nemá tu žiadne kamošky a tak som myslela že by sme s ňou niekedy mohli ísť von."
"Dobre teda, dúfam že sa už nepohádame Stela." Obe sme sa usmiali.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bondulka
27. 10.októbra 2011 11:16
ešteže sa to vysvetlilo
Napíš svoj komentár