Všetko bolo nové a takto sa strápniť, pamätám si ako si sa sťažovala na ten trapas, celé 4 roky Dúfam, že si to pamätáš, lebo ja som tam nebola a dodnes to ľutujem.
Budem si pamätať ako si za mnou sedela na administratíve a vkuse frflala, že ten tvoj písací stroj musí byť vadný...a tie sťažnosti, keď ti došlo bielítko na vymazanie chýb? Musím sa usmievať, keď si spomeniem na ten tvoj sústredený výraz...akoby si riešila nejaký algoritmus od Einsteina. Och, skoro som zabudla na matiku. Skoro? Úplne...je to také nepodstatné... Nepodstatné oproti tomu, čo bude ďalej, nemyslíš? Viem, že so mnou súhlasíš, nikdy sme sa nehádali. Na to máš rozumu za desiatich, ženská. Určite si spomínaš na hodnotenie spolužiakov, písané všelijakým pubertiackým písmom, pýtala si sa ma, či nepoznám čie je to čierne pero. Neviem čo som ti povedala, ale šla si sa pýtať ďalej. Bola si zvedavá kto napísal, že si anjel, ktorému nestačili dorásť krídla. Neviem, prečo si vtedy prišla za mnou. Napadlo ti, že som to písala ja? Akoby si to uhádla? Vieš aký mám k týmto veciam postoj. Ale prišla si za mnou.
Prečo?
Vieš, že nepoznám odpoveď na všetko, hoci si mnohokrát tvrdila, že nie je nič, na čo by som nemala odpoveď. Čo už, som taká Keď neviem, tak si vymyslím. A s tebou sa vymýšľalo neuveriteľne. Och, ten tvoj chichot, keď som ti prezrádzala detaily z knihy...a Edward je skutočne ich syn? Ale nemám nič proti Jacobovi...nasledoval ten tvoj nezbedný úškrn od ucha k uchu...zlatý je...zvoní...potom ešte pokecáme...ja viem, že ťa otravujem, prepáč...vbehne profka...,,Ak ste si nevšimli, už som tu!" vyblafne a ty bežíš na svoje miesto. Marta sa chichoce, keď sa potkneš o stoličku a dopadneš na ňu ako vrece zemiakov...smiech, chichot...nezabudni si vypnúť zvonenie, kým ti to pošlem, nie aby ma vyhodila z triedy...uisťuješ sa medzi profkiným výkladom a naším absolútnym ignorovaním jej dnešného prednesu...
,,Zahráme si volejbal? Zuzi, Erika, hmmm?" ,,Myslíš, že nám dovolí?" teraz som sa bola pýtať a že si môžme zahrať hocičo, telefonuje a počula som nejakú ženu..." mrkneš na nás a zase ten tvoj šibalský úsmev... Vždy mi to pripomenulo leprikónov a letúšikov...dodnes neviem ako sa ten film volal...ten vďaka ktorému sme chceli ísť do Írska, ak nás nevezmú na výšku...a ak vezmú...no čo, pôjdeme tam na dovolenku potom...vždy pozitívne...aj leprikóni sa tak usmievali...,,Ja nič ja muzikant"......teraz je z teba letúšik...už máš krídla...neverím v to a nikdy nebudem, ale dúfať nie je zakázané...keby aj bolo, tak na to kašlem...
V marci, pred písomnými, sme spolu cez prestávku zarecitovali báseň od Jána Kostru, tú čo som ti odporučila v prváku, tú čo tak milujeme.
Smútok. Volá sa Smútok.
Nikdy mi vernosť neprisahal, a predsa, verný bol jak smrť a teplou rukou na čelo mi siahal, keď rozbila sa v mraze plť.
Beriem ho sebou, pokrvného brata, na cesty, plavby, do zákop. Ja za ním kráčam, on otvára vráta, na svadbu idem a on kope hrob. Sme viacej celok, keď sme spolu dvaja. Kreslím ho ostro na cesty. On popol sype, keď ja chlieb si krájam. Sme jednou slasťou bolesti. Ústredným ohňom vypálený je z boku môjho temný brat. Čierňavy krídlo so svetelným ma núti, núti veslovať.
Pred mesiacom som ťa objala a povedala ti, že sa stretneme, že to predsa nie je ďaleko.
Ale ako sa k tebe mám, dofrasa, dostať teraz? To keby mi niekto povedal!
Hnevám sa a možno to nevidno, ty to nevidíš, ale hnevám sa. Strašne. Rozčuľuje ma, že to nie je ani mesiac...že si na tej sprostej ceste v tom sprostom aute a v tú sprostú chvíľu sedela ty...rozčuľuje ma, že si prezerám fotky a vidím len teba...usmiatu, s rôznymi grimasami, sedíš, stojíš, ležíš, niečo hovoríš, niekomu mávaš, si v kostýme, pripravená na predstavenie, v šatách na stužkovej, máš natočené vlasy, tá fialová ti sekne, Julka, povedala som ti, že je to tvoja farba...ostatní zrazu strácajú význam..rozčuľuje ma, že som tri roky nebola na cintoríne, už ani zo slušnosti nechodím páliť sviečky s mamou, ktorá tam má rodičov...nepoznala som ich. Sú to a boli to neznámi ľudia...nemajú moje spomienky, moje myšlienky, neuchvátili moju myseľ a nevryli sa mi do srdca.
Tak prečo ma nútiš tam teraz chodiť?
Prečo mám ten pocit, že tam musím byť?
Len málo ľudí sa dostane tak blízko ako ty...o to viac sa hnevám. Neprajem nikomu nič zlé, ale človeku to napadne vždy...prečo práve ty? Prečo musí odísť jeden z mála ľudí, ktorým som to miesto v srdci vyhradila? Mala si to tam oplotené, chránené, s kopou zelene, nepáčilo sa ti to? Nepáčilo sa ti v mojom srdci?
Nie, v tom to nebude. V srdci ešte stále si. Stále sa tam na mňa usmievaš, počúvaš hudbu zo svojho červeného mobilu, áno, aj tá gumička na ňom je...stále tam je... a ty tiež.
Zakaždým keď som povedala, že rada čítam, pýtali sa ma prečo. Nie je to strata času? Ty si sa ma nepýtala prečo.
Nikdy.
Nečítala si veľa, ale keď už, tak si mi o tom rozprávala s oduševnením, ktoré ja neviem prejaviť navonok, ale ty...upútala si pozornosť od prvého slova po posledné...vedela som, prečo sa ma nepýtaš...kto vie, nepýta sa.
Nečítala, nečítam a nebudem čítať preto, že to zvyšuje úroveň slovnej zásoby, že sa tak učím jazyk, že budem vedieť čítať rýchlejšie...a všetky tie drísty...hrdinovia prichádzajú o svojich drahých, ale sú silní.. i keď to bolí, i keď neveria, no dúfajú, i keď márne...môžem plakať pre ich osudy, môžem sa s nimi smiať, cítiť ich trpkosť ako svoju vlastnú, ale v kútiku duše vždy viem, že to nie je reálne...neumreli, je to výmysel, nikto nikoho neurazil...čím viac čítam a čím viac knihy milujem, tým viac si uvedomujem, že sú to myšlienky, čo ma zaujme, čo milujem, ale nie je to realita. A práve to je na nich také čarovné. Na zaklínačoch, mágoch, orkoch, elfoch, veštkyňách, proroctvách..kúzlach, drakoch, znameniach, upíroch...Je to krásny svet. Rozporuplný, tvárny i pevný, krehký i silný. Svet kam môžem utiecť. Svet, kde má cenu všetko, čo si ju zaslúži.
Svet, kde realita nie je realitou. Svet, kde dobrí trpia, ale sú odmenení, svet kde takí ako ty, neodchádzajú bez rozlúčky, bez slov hodných hrdinu.
V tomto svete budeš vždy.
A viem, že to nie je realita.
Viem prečo plačem.
Odlomila si kus môjho sveta.
Ten svet nie je malý, je prepletený viac než Gordický uzol, všetko na seba nadväzuje, milióny príbehov, státisíce postáv, tisíce strán, stovky osudov, desiatky emócií, no dodnes tam nebola žiadna Julka.
Bola ukotvená pevne v realite, mala svoje miesto, svoj čas a bola som rada, že je tam. Mám rada svoje kotvičky. Tie čo ma presviedčajú, že realita nie je ohavné miesto plné špiny, čo stvoril človek.
Že nech je kniha v mojej ruke akokoľvek zaujímavá, život je i inde.
Naštrbila si moju únikovú cestu.
Julka, píšem to tu ako blázon, lebo dúfam, že sa mi uľaví. Že nebudem zaspávať s červenými očami, čo ma neznesiteľne štípu, lebo si neviem povedať NEREV!
Lebo sa nemôžem pozerať na tie poondiate plagáty so Zatmením, aby som si nespomenula, že si sa nedočkala konca príbehu. Aby som si nespomenula na tvoje nevinné nadšenie, spontánny smiech a to ako si neustále myslela na iných, aj keď si sama mala problémy.
Lebo ma ubíja nespravodlivosť toho všetkého.
Nikdy sa to nedozvieš, ale 29. júna som stratila jednu kotvičku.
A čo je najhoršie, vraj ju už nemôžem nahradiť.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
tinka23
1. 7.júla 2010 22:14
ak je to skutočný príbeh, tak musela byť šťastná že ťa mala.. a určite stále je.. drž sa
Napíš svoj komentár