Úplne sa ti rúti svet , a ty len rozmýšľaš a rozmýšľaš , hľadáš to riešenie ktoré neexistuje . Od sĺz nevidíš , pocit úzkosti ti stláča hruď , nevieš sa nadýchnuť .Chytí ťa amok , hlavou ti prebleskne milión hlúpych otázok , zrazu máš chuť ublížiť si , cítiť inú bolesť ako emocionálnu , tak chytíš žiletku potiahneš si ju na zápästí . Už neplačeš , bezducho sa pozeráš ako kvapká krv , máš pocit že s ňou vyteká všetká bolesť . Cítiš úľavu .
Na druhý deň sa pozrieš na tie rany . Hanbíš sa , cítiš vinu , dopne ti že to nie je riešenie . Život pokračuje normálne , skrývaš tie rany , ale aj bolesť v sebe . No rozhodneš sa že už nikdy si takto neublížiš .
Zrazu nastane ďalší problém zas rozmýšľanie , plač ... Máš potrebu porezať sa , najprv sa tomu brániš , lenže po chvíli tomu podľahneš ...
Tento kolobeh pokračuje , rany sú čoraz škaredšie . hlbšie . Brucho , nohy , ruky ... Vieš že to nie je správne ale sama to nezvládaš , tak sa rozhodneš povedať to niekomu . Sadneš si k tej osobe , snažíš sa to zo seba dostať , požiadať o pomoc lenže pocit viny a hanba to v tebe držia .
A kolobeh pokračuje ďalej ......

 Záchod
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
sofii22  15. 8. 2014 00:09
Máš pravdu.. nieje to správne. Viem že to nieje lahké (viem o čom hovorím) ale toto fakt nieje riešenie. Je ťažké zbaviť sa toho pocitu že ti žiletka pomôže, ale dá sa to.
Hlavu hore, svet je stále pekné miesto aj cez tú bolesť a nenávisť
Neviem či to je vymyslené alebo nie.
Ale hlavne si, prosím neubližuj
Napíš svoj komentár