Žiadne slzy. Ani jedna. Ani jedna slza. Prečo? Som až príliš hrdá na to aby som ukázala svoju slabosť v najťažšej chvíli svojho života? Nie.. Som slabá. Nedokážem ukázať svoju bolesť. Nedokážem plakať. Jednoducho to nejde. Všetci odo mňa čakajú plač, nárek, krik. Prišla som o to, čo som najviac milovala, čo bolo zmyslom môjho života, ale nedokážem ukázať bolesť, ktorá ma vnútri tak zožiera.
Deň -2
„Milujem ťa.“ Povedal mi v tichosti a pritom mi dával posledný bozk na čelo. Nevedela som že je posledný. V polospánku som sa na neho usmiala a len zamrmlala „Aj ja teba, dávaj si pozor.“ „Dám, neboj sa.“ „Nezabudni kúpiť mlieko!“ zakričala som. Nezabudni kúpiť mlieko! Posledné slová osobe ktorú milujete. Do teraz mi znejú v hlave a zabodávajú sa mi hlbšie a hlbšie do môjho vnútra. Nezabudni kúpiť mlieko.
„Vstávaj! Je tu polícia, niečo od teba chcú.“ Zobudil ma môj spolubývajúci krikom.
V rýchlosti som pribehla k dverám. Za tých pár sekúnd čo som bežala, mi prebehli hlavou všetky scenáre čo sa mohlo stať, čo som mohla urobiť a nepamätala som si to.
„Vy ste Eli Drian?“ opýtal sa ma jeden z policajtov.
„Áno som.“ Váhavo som odpovedala.
„Poznáte Nicolasa Larsa?“ Nedokázala som vydať zo seba ani slovo, len som nemo prikývla.
„Dnes ráno o 8:03 mal vážnu autonehodu, z bočnej strany do jeho automobilu nabúralo nákladne auto. Bohužiaľ jeho zranenia neboli zlučiteľné so životom.“
V tej chvíli ako policajt dopovedal vetu, všetok svet na okolo prestal existovať. Nedokázala som vnímať nič. Policajt ešte pokračoval v rozprávaní ale nedokázala som ho počúvať. Moja myseľ sa zastavila pri vete: Neboli zlučiteľné so životom. Zrazu ma môj spolubývajúci Anthony chytil za ruku a ťahal ma do policajného auta. Nedokázala som sa vzpierať, veď som ani nevedela som prečo ma ťahá do auta. Zrazu som sa ocitla pred veľkými, masívnymi dverami. „Si pripravená?“ opýtal sa ma Anthony.
„Na čo?“ nechápavo som neho pozrela.
„Musíme povedať či je to naozaj Nick, či ten človek ktorý zomrel v aute bol naozaj on.“
„Tak fajn.“ odpovedala som. Stále mi to nedochádzalo že je tu tá možnosť že je mŕtvy. Ale keď som ho tam zbadala...
Anthony len prikývol policajtovi „Je to on.“
Nerozumela som tej vete. Kto on? Toto predsa nie je môj Nick. Nick ktorý mi pred pár hodinami dal bozk. Nick s ktorým som žila päť rokov. Ktorý mi pomohol keď som prišla do Ameriky. Ktorý mi pomohol vybudovať kariéru, ktorý mi zmenil život a naučil ma skutočne žiť. Toto nie je on.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár