Žiaden plač. Deň pohrebu.
„Vypi aspoň kávu.“ Prišiel ku mne Anthony s veľkou šálkou čiernej kávy. „Nechcem“ Anthony sa na mňa len zúfalo pozrel a položil hrnček na stolík.
Ja, človek ktorý je závislý na káve, myslím na kávu ešte aj v spánku, večer zaspávam s úsmevom na tvári s pomyslením na to že si dám ráno kávu. No dnes?
Chýbal mi bozk ktorý ma každé ráno prebúdzal. Chýbalo mi objatie. Chýbalo mi veta „Dnes si nádherná“ aj keď som bola v pyžame, neupravená stále som to počula. No dnes nie. Dnes mu budem musieť ja povedať posledné zbohom, posledný krát mu povedať aký je krásny, posledný krát v živote ho vidieť. Nebola som pripravená na lúčenie. Ešte nie.
Donútila som sa vstať z postele a obliecť sa. Jedine to som zvládla. Obliekla som si krátke čipkované čierne šaty. Ktoré mi Nick kúpil keď som išla na prvý pohovor, keď som nemala peniaze si kúpiť ani jedlo, nie to šaty.
Cestu autom som musela dlho predychavať aby som ju zvládla.
Vošla som do tmavej miestnosti, v ktorej bolo chladno. Miestnosť ako z toho najhoršieho sna. Ale žiaľ, nebol to sen, bola to zlá realita. V miestnosti bolo množstvo kvetov, obrovské kytice, vence, množstvo nápisov budeš nám chýbať, odpočívaj v pokoji, nech ti je zem ľahká a množstvo iných. V strede ležal on. Okolo stáli jeho rodičia a brat. „Eliiiii“ vyskočil na mňa Nickov malý brat. „čau krpec“ chytila som ho do náručia pevne objala. Mal len 5 rokov ešte dostatočne nechápal čo sa okolo neho deje, prečo jeho rodičia plačú a prečo sa jeho brat už nikdy nevráti a len tak nehybne leží. „Eli, som rada že si prišla“ povedala pani Lars. „Radšej by som sa s vami stretla pri inej príležitosti.“ V tichosti som dodala. „Poď Mike, necháme Eli aby sa rozlúčila s tvojim bratom.“ Chytila malého za ruku a viedla ho von „ďakujem“ šepkom som povedala a nútene sa usmiala. Pan Lars stále len v tichosti stál. Pozrel sa na mňa chladným pohľadom, ktorý sa mi zarezával do kože ako nejaká žiletka. Pomaly odchádzal.
„Len chcel, aby ste na neho bol hrdý.“ Povedala som keď už skoro nebol v miestnosti, zastal a počúval ma „Chcel vám ukázať že dokáže niečo bez vašej pomoci. Dokončil si vysokú, stále na sebe pracoval. Stále hovoril ako vás a vašu rodinu miluje. Pomáhal ľudom, aj mne pomohol. Bol to skvelý človek, ktorý svoju rodinu miloval viac ako svoj život. Možno vám to nikdy nepovedal, ale vy ste boli jeho vzorom.“ Jeho pohľad sa zjemnil. „Bol som na neho hrdý, bol to môj syn. Stále som na neho hrdý a vždy aj budem“ prišiel ku mne bližšie, chytil ma za rameno a povedal “ Ty si mu pomohla aby sa zmenil k tomu aký bol, za to ti ďakujem. Rozlúč sa s ním. “
Bol krásny. Upravený, ale bledý. Stále som nevedela vyroniť ani slzu, aj keď som videla lásku môjho života nehybne ležať. Žiadna slza, ani kvapka.
Vo vrecku som mala jeho náramok ktorý stále nosil od kedy som ho poznala. Ale v ten deň si ho zabudol doma. Obviazala som mu ho okolo ruky. Teraz bol dokonalý.
„Prosím ťa, povedz reč.“ Zašepkala mi do ucha pani Lars, popri tom si utierala slzy premočenou vreckovkou
„Neviem čo mám povedať.“
„Prosím, ty si ho poznala najlepšie.“
Pomaly som vstala so stoličky a kráčala k pultíku. Sústredila som sa na túto krátku cestu aby som nezrútila.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár