„Dnes sme tu všetci kvôli jednej osobe“ začala som veľmi ťažko, všetci na mňa pozerali a utierali si slzy “ Nick bol ešte mladý, ešte nemal odísť a opustiť nás. Bol skvelý človek, každému vždy pomohol a nič nežiadal. Miloval svojich kamarátov a najviac miloval svoju rodinu. Možno im to nehovoril, ale mne to hovoril každý deň. Každý deň mi hovoril o svojej mamke o svojom malom bratovi, o svojej sestre, o svojom otcovi, ktorému chcel dokázať že môže byť na neho hrdý “ pozrela som sa na pána Larsa, z očí sa mu spustil potok sĺz, „Bol to človek, ktorých je na svete málo, a teraz je ich na svete o jedného menej“ otočila som sa k Nickovi „Milujem ťa, milujem ťa viac ako môj život, ty si môj svet. Nechcem ti dať posledné zbohom, lebo ešte nie je ten čas sa s tebou na vždy rozlúčiť. Nicolas Lars milujem ťa, navždy.“ Poslednú vetu som povedala nahlas a jasno, všetci ľudia ktorý boli v miestnosti spustili ešte väčší nárek, bolo počuť len vzlyky ľudí. Nič, len ticho a plač.

Pomaly som odišla od pultíka a išla si sadnúť na miesto. Pán Lars prudko vstal a silno ma objal. V tej chvíli som cítila tú najväčšiu bolesť akú človek môže cítiť.
Žiadne slzy.


Na cintoríne už nikto nebol, len ja. Anthony stál v pozadí a nenápadne si utieral slzy do rukáva. Položila som snehovo bielu ružu pred pomník na ktorom bolo napísané Nicolas David Lars ostaneš v našich srdciach navždy. Nevládala som urobiť nič. Iba kľačať pri hrobe. Nevládala som sa pohnúť ani myslieť.

„Poď, ideme domov, si vyčerpaná, musíš si oddýchnuť“ povedal Anthony so zachrípnutým hlasom.

Prišli sme domov. Ticho. V našom dome nikdy nebolo ticho. Vždy tu hrala nejaká hudba, bolo počuť smiech. A teraz? Ticho. Neznesiteľné ticho.


„Eli, je mi to ľúúúto. Neviem si ani predstaviť ako to zvládneš.“ Vbehla do mojej izby vysoká blondína v ružových šatách s veľkými prednosťami, hodila sa mi okolo krku a začala mi hlasno vzlykať do ucha. Nervóznym pohľadom som pozrela na Anthonyho, ten len naznačil ústami „prepáč“ a sklopil zrak ako malé šteniatko. Blondína sa volala Sara, bola to Anthonyho afektovaná priateľka s ktorou som nevydržala v miestnosti dlhšie ako päť minút. Silou som sa musela od nej odtiahnuť aby ma už konečne pustila. „Ospravedlňte ma, pôjdem sa trochu prejsť.“

„Mám ísť s tebou?“ opýtal sa ma rýchlo An. Len som pokrútila hlavou „Chcem byť chvíľu sama.“


Vonku bolo dusno. Na to že bolo 10 hodín večer bolo až nepríjemne dusno. Kvapky potu mi stekali po čele. Zrazu som sa rozbehla, bežala som, bez cieľu. S mojou kondičkou ktorá bola na bode mrazu som bežala asi dva kilometre. Pribehla som na kraj mesta, tam mi už dochádzal dych, ale nespomaľovala som, bežala som ďalej. Predo mnou bol kopec, vybehla som aj ten. Ocitla som sa nad mestom. Nádherný výhľad, bolo vidno celé mesto. Vyčerpaná som si sadla na kameň, snažila som sa chytiť dych. V tej chvíli som sa rozplakala. Slzy mi stekali prúdom, nevedela som ich zastaviť, vlastne som ich ani nechcela zastaviť. Vtedy mi došlo že môj Nick sa už nikdy nevráti. Už nikdy nebude pri mne, nikdy ma nepobozká. Nevedela som nabrať dych. Len plač, plač, plač.

Ten vytúžený plač po ktorom sa mi malo uľaviť.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár