Vtedy, keď som chcela dať niekomu ruku.
Keď ma začali liečiť nato, čo mi skutočne je, keď som prežila deň bez bolesti čohokoľvek.
Život ako rána kreslí farbami červených pomarančov, vznešených plameniakov, piesočnatých pláží. Ako rána vonia mliekom a škoricou. Ako ranná cesta s deťmi do školy v ušiach znie natrvalo.
Dávam mu ruku, lebo mu verím, lebo sa nemýli, lebo ma chráni, lebo ma vedie, lebo mi odpúšťa, lebo ma miluje, lebo mi verí a dáva mi vieru, že človek voňajúci mojej duši mojej duši naozaj vonia. Pretože mám dovolené nemyslieť, neplánovať, nežiadať, neposkytovať, byť.
najrozsiahlejšia časť tejtopiesne duše bola vytvorená včera. Už nejaký- ten mesiac sa vždy raz za týžden stretnem s onkologickými pacientmi, aby som s nimi trávila čas, rozprávala sa s nimi a hlavne
bola pre nich
bola pri nich
bola s nimi
A včera, keĎ som, trochu unavená z celého dňa išla zase za nimi, dostať zo seba všetko možné i nemožné a opäť byť a nechať cítiť, prišlo to.
Sedeli sme už vyše hodiny, keď mi
poďakovali za úsmev
poďakovali za mňa
povedali, že je obdivuhodné, ked mladý človek ako dobrovoľník vie pomôcť ľudom, ako sú oni
povzbudili do dalšieho úsmevu
a povedali, že zo mňa sála to, ako úprimne chcem pri nich byť
Neexistuje žiadny nepríjemný autobusár, zlá zn´ámka zo zápočtu, nepokojný spánok, žiadny oddych, nepríjemný lekár, ktorí by dokázali zmyť zo mňa to šťastie, ktoré v živote mám vďaka životu.
JA ŤA BUDEM SPREVÁDZAŤ, ALE TY MI UKÁŽ CESTU
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bludiacient
14. 4.apríla 2016 23:42
...vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu...
Napíš svoj komentár