- Nie, nie som, vôbec.
A bolo to zvláštne, že som nebola.Celkom živo si vybavujem všetky tie okamihy, keď sa mi objavoval v živote, keď som ho čo i len na pár minút videla a viem,že som znervóznela, divne sa mi rozochvelo brucho, chcela som vyzerať super, nacvičila som si úsmev na tieto situácie. Chcela som zo seba ukázať čo najviac, hoc to malo trvať len pár minút.
Teraz som si len obliekla legíny, ako- tak učesala vlasy, zabudla si dať voňavku a šla som.
Ten pocit však neprišiel, ani keď som ho uvidela. Vždy mal v tvári to isté, len sa to niekedy snažil skrývať a niekedy nie. Bol prečítateľný milónkrát viac , ako si sám myslel a mne nedalo inak, len sa v duchu usmiať. So here you are again.
Sedí oproti mne, usmieva sa, keď rozprávam a uprene pozerá. Kedysi by ma to privádzalo do rozpakov, kedysi by som len chcela, aby ma držal za ruku, počas jeho rozprávania si premietala pravdepodobné dôvody, prečo je taký, teraz nič, len mi bolo neprestajné upieranie očí do mojich očí tak klasicky nepríjemné.
Už som neodbáčala od tém, ktoré sa vracali ku chvíľam, kedy som sa mu rozdala celá, on vzal a nič viac. Stalo sa to a spravilo to z mňa človeka, ktorý na neho práve rozpráva.
Hovorím mu o tom, ako ho vnímam a on s mojím pohľadom nesúhlasí. Nič za tým nehľadám, netýka sa ma, môj život neovplyvňuje to, že chlap, ktorého som ľúbila , či chcela mať, či niečo neidentifikovateľné, tu sedí, usmieva sa a občas hovorí príjemne, čo ma vlastne celkom prekvapuje.
Sedeli sme na mieste, kde sme sedeli, keď sme sa videli prvý raz. Malo by to byť nostalgické, je to však nič viac ako nútiace sa na sekundu retrospektívne obzrieť bez emócie.
- Nenechám sa vykrádať, Jakub
- Môžeš sa ale rozdávať
Tak tak to malo byť? Mala som dávať a nič? Domnievať sa a dúfať, že na druhej strane sú tiež nejaké city, vlastne putá, ktoré nemožno len tak zlomiť? Prešlo to, prešlo ma to, prešlo ma to rozprávkové a naivné čakanie na deň, kedy sa líška dá skrotiť.
-Načo sú mi vzťahy, putá, emócie..ak na druhej strane neexistujú? pýtam sa
- V niečom pravdu máš
Mám ju. Mám, áno, viem.
Po dvoch hodinách ho objímem a odídem. Žiadne chvenie, triaška, pocit, že chcem, aby sa otočil a povedal, že tu bude so mnou. Vyspala som sa z neho
Vyrevala sa z jeho ignorácie
Vygumovala si z hlavy jeho pohľady
A možno to spravil čas sám.
Ľudia vedia zraniť dotykom. Môjho srdca sa už nedotýkaš
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
1
uggla
18. 4.apríla 2013 18:17
Neskutočné, ale práve si mi to vypísala z hlavy a duše.
3
Ja si budem gratulovať asi až dnes večer, podľa toho, ako to v skutočnosti dopadne..
4
konečne po tých dvoch mesiacoch trápenia môžem povedať aj ja, že som vyliečená z lásky..nejaké tie ranky zostali , ale som
6
teraz nerozumiem tvojej reakcii? tak hej zatiaľ sa držím, uvidím ako to bude časom
10
Čo sa takých príbehov na svete stane za jednu minútu...človek by nespočítal. Ale aj cez to všetko, možno práve tento bude niečím zapamätateľný a dôležitý.
Napíš svoj komentár