- Odchádzam, Filip.
- Odchádzaš? Teraz? Kam? Prečo?
- Domov. Ku sebe.
- Fajn....vstal z postele, obliekol sa, vzal si veci a stál pri dverách.
- Ty ísť nemusíš
- Povedal som ti, že už ti nedovolím odísť. Idem s tebou.
- Ale
Stiahol ma za ruku, pobozkal a pohladil na líci.
- Si moja, Soňa.
Nasadli sme do Filipovho auta a ja som ho nasmerovala k svojmu novému bytu.
- Ten byt vyzerá ako naša domácka, obľúbená hotelová izba.
Bola to pravda, hľadala som niečo, čo by sa na ňu najviac podobalo, kúpila nábytok, ktorý mi ju najviac pripomínal . Mal obrovské okná, ktoré presvetľovali každú miestnosť .
- pamatáš si to...
Filip večer neodišiel, strávili sme noc spolu. Keď som sa ráno zobudila, ležal vedľa mňa. Nad ničím som nerozmýšľala. Vtedy nie. Zaujímala ma len detská Filipova tvár. Jeho pokojný výraz, to, ako sa mu dvíhala hruď, boli to bežné ľudské prejavy, vďaka ktorým som nežnela.
Potom otvoril oči. Usmial sa a znovu ich zatvoril. Ostal ležať. Neponáhľal sa, nechcel len ranný sex a potom odísť.
- Čo sa deje?
- Už to nerobím, Soňa.
- Nerobíš čo?
- To, prečo si odišla. Nerobím to.
- A čo? Teraz sa ku mne nasťahuješ a budeme sa tváriť, že sa to nestalo? Že nič z toho nie je pravdou?źe sme vlastne dlhodobo fungujúci pár ?
- Prečo to robíš? Prečo to hovoríš?
- Pretože sa ťa bojím! Pretože si mi vletel do života, rozvrátil ho, prinútil ma plakať, prinútil ma zmeniť ho a potom prídeš znovu , Čo chceš , Filip? Chceš ma pravidelne kefovať, tak ma budeš klamať, že si teraz dobrý chlapec? Milujem ťa, Filip. Odíď, ak mám znovu plakať, odíď, ak sa ťa mám stále báť.
Vzala som si tašku a vybehla von. Utekala som. Plačúc, premietajúc si okamihy, keĎ jediným mojím pocitom bol strach, ktorý ma spútaval viac ako láska k Filipovi. Mysliac na noci, keď som sa triasla pod dekou sledujúc svetlá auta, čo mi každú noc krúžilo pod balkónom. Premietala som si sedenia u terapeuta, ktorý zo mňa všetko pomaly dostával a postupne ma chválil, ako to poslušne a statočne zvládam a ja som teraz bortila múry, ktoré sme spolu stavali. Prechádzala som sa, až kým sa nezotmelo a potom som si sadla do podniku a objednala si Jacka . naučil ma ho piť Filip.
Vrátila som sa o polnoci , telka bola zapnutá , vyľakalo ma to, nie však viac ako Filip, ktorý ju zabalený v deke pozeral a jedol chlieb s maslom. Ako obyčajný muž.
- Soni...
Postavil sa, prišiel ku mne, spravila som krok spať, pevne ma schytil, až to zabolelo.
- kde si bola? Ćakal som ťa
- nemáš ma prečo čakať, nemáš prečo vedieť, kde som, dopekla, Filip!
- Si moja Soňa a ja ťa milujem. Nechám si ťa navždy.
- Nikomu nepatrím
- Ale áno, tak, ako ja patrím tebe.
Hnevala som sa, že je majetnícky, ale mal pravdu. Patrila som mu. Každý jeden kúsok môjho kričal jeho meno vždy, keď nebol so mnou a ja som len s ním bola kompletná, celá a šťastná. Filip mi nepatril do života, bol ním. Filip bol mnou a keĎ hovoril, že som jeho, nemýlil sa. Plakala som , triasla sa a on ma držal pevne v objatí.
- milujem ťa, dievča
- Povedz mi, kto si, čo si robil, kto sú všetci tí ľudia, kde si bol...
- odteraz ti budem o sebe hovoriť všetko
- Ale ja chcem vedieť všetko, čo sa ťa týka
- Môj predošlý život sa ma už netýka
- Ale...
- Dal mi bozk na čelo . nadýchol sa mojej vône, prstami prešiel cez vlasy, chrbát po zadok a vzdychol.
- Chcem ťa
Milovali sme sa v tú noc niekoľkokrát a keď bol v sprche a ja som si prečítala správu, ktorá práve prišla na jeho mobil: „Where are you , dear?“ netušila som, že jeho predošlý život, ktorý som sa práve rozhodla hodiť za hlavu a skúsiť žiť obyčajným životom s mužom, ktorého som milovala, sa ma dotýkal viac, ako som si myslela.
Denník
Komentuj
3 komenty k blogu
1
zajkousko
10. 9.sept. 2013 19:42
sukníčkar jeden
Napíš svoj komentár