- že tu proste bol niekto, kto gumoval moje chyby
- niekto, vďaka komu to nebolo na tvojich pleciach
Áno. Dnes nemám rada, že žijem so sebou, pre seba, na seba, jednoznačne, kruto, prísne, bez gumovania.
Stratiť ideály, to nie je pekné. Stratiť seba je smutné.
Pamätáš si, ako som ti hovorila, že to sa nikdy neexistuje? Že sa môže stať čokoľvek a keď nemám rada špenát, tak ho nikdy nezačnem jesť? Myslela som si to, mýlila som sa. Možno prišlo príliš veľa zmien a príliš veľký zmätok a to, čo som za sebou zborila sa mi teraz ukazuje pred očami ako zábery po samovražednom atentáte.
Všade veľa krvi, zmätok, ľudia, čo majú v očiach strach a tí, čo to pozorujú z ticha svojich úkrytov a víťazoslávne sa usmievajú, lebo opäť zvíťazili.Vravíme, že sa všetko vracia ako bumerang. Aj dobré, aj zlé. A keď sa to vracia nám, tak čakáme, že príde aj na druhých, ľutujúc a obhajujúc seba samých viníme za naše chyby okolie. Chyby? zlyhania?
Vtedy to tak nie je, keď to, čo dnes považujeme za chybu, robíme, nezdá sa to hlúpe, ani nesprávne...čo je teda pravdou?
Neviem, každopádne som si istá, že pohľad, ktorý sa mi po tom všetkom dnes naskytuje , nie je rozprávka , nie je vymyslený, je môj a niečo mu predchádzalo.
Vždy som tvrdila, že mám príliš veľa hrdosti na to, aby som zmenila svoje ideály a priority...stratila sa mi hrdosť , zmenili sa ideály alebo len zatváram oči?
Je neskoro hovoriť, že keby tu boli tí, ktorí ťarchu niesli s nami, bolo by to inak. Raz to muselo prísť
- Vieš, my aj do tých sračiek šliapeme vždy v rovnakom čase

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár