Som 22 ročná žena, nemám trvalý vzťah, nikto ma ešte nepožiadal o ruku a nemám nutkanie rodiť deti.
Som študent medicíny vo 4. ročníku a nechcem zachraňovať životy.
Milujem poslanie a prácu ľudí v domácich hospicoch s nevyliečiteľne chorými ľuďmi, a nikoho sa nesnažím presvedčiť, že súhlasiť s eutanáziou je choreé a nesprávne.
Som mladý človek, ktorý sa rád zabáva, ale nemám rada diskotéky a opití ľudia mi neprídu zábavní.
Mám 160 cm, veľmi sa mi páči ružová farba a cvičím v posilke s mužmi.
Nerada sa objímam, a nie som necitlivá.
Nepáčia sa mi lupene ruží pohádzané po posteli, plyšáky s ružovými srdiečkami, som však romantická a verím, že láska z filmov existuje.
Nejem mäsoa koláče, no variť a piecť je jedna z mojich záľub.
Väčšina mojich kamarátov sú muži, nikto z nich nie je inejhomosexuál a za tie roky sa nikto z nich nepokúsil niečo so mnou mať a netaja ma pred svojimi priateľkami.
Mám 22 rokov, som realista a predsa verím na reálnosť Malého princa v tomto svete.
Som 22 ročný človek so svojimi ideálmi, cieľmi,plánmi, kamarátmi, trápeniami, únavou, radosťami a bolesťami a predsa som ešte stále neuverila aplikovateľnosti zaužívaných stereotypov.
Existujú postoje, najmä tie, ktoré súvisia s našim poslaním či prácou, ktoré by som mal mať jasné a pevné. Teda nie byť vlažný ale ako sa vraví buď byť horúci alebo studený... Lebo to potom uľahčuje rozhodovanie, konanie, život...
Viem, že nemá zmysel (ak ma nebaví chodiť dookola) nepočúvať dobrý vnútorný hlas svedomia, ak ho teda nemám už "pokrivené", čo sa aj ťažko zisťuje a prijíma...
Ale znelo to troška ako
neortodoxný životopis,
ktorý si od teba vyžiadal
hipsterský riaditeľ hospica
s modernými prístupmi k liečbe
a starostlivosti o klientov,
tvoj budúci zamestnávateľ.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.