Netuším. A aj tak si na silu vtláčam ďalší kus čokolády do úst.
Príjmi ma príjmi ma príjmi ma! Neoplatí sa ti klásť odpor,
ruku neprekabátiš. Zavriem oči, prevrátim žalúdok a premýšľam ďalej.
Chcela by som cítiť vôňu mandarínky – ony tak krásne voňajú. Asi ako ty,
keď ich ješ. Môžem ťa ovoňať? Je mi jedno, že zrovna žiadnu neješ
– príjmi aspoň mňa. Čo ak tu zajtra už nebudeš? A možno tu nebudem
ja. Kto ma bude lákať na vôňu mandaríniek?
Videla som rytiera. Mal tvoje črty a usmieval sa. Bol na kopci
plnom stromov a ja som sedela v doline a skrývala som sa
za stromom. Vidíš, všetko nás spája. Duša ako duša – strom ako strom.
Len úsmev mi chýbal. Žiješ svoj život, vravíš a ani za svet nemôžeš pochopiť,
že žijem tvoj život! Cítim, keď sa ma snažíš necítiť. A preto ustupujem a snažím sa
vrátiť späť. Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, deväť, desať, jedenásť,
dvanásť, trinásť, štrnásť, pätnásť, šestnásť, sedemnásť krokov späť... stačí?
Polož si hlavu do môjho lona. Vnímaj to teplo, ktoré ide
z môjho tela. Nie je to moje teplo – je naše. Ako tá chvíľa, keď si bol pri mne
iba ty. Aj tá bola naša. Veľa som chodila, veľa som spoznávala. Dokonca aj mužov.
Mnohí prešli mojím životom, mojím telom, mojimi očami. A niektorí chceli
aj zostať. A niektorí nechceli vedieť ani moje meno. Načo ďalšou hlúposťou
napĺňať hlavu – sú dôležitejšie veci. Teraz sa vláčim po uliciach s hlavou
plnou spomienok a starým kabátom. Tvár som sa naučila neskrývať.
Už je to aj tak všetko stratené. Povraciam sa? Nepovraciam sa?
Už tým aj tak nič nepokazím. Iba prečistím žalúdok a možno vymažem
myšlienky.
Hrávala som s v blate a hrala sa na tvrďasku. Ostalo mi to.
Namiesto blata sa hrabem v mužoch, ale stále sa hrám na tvrďasku.
„Nebuď ako tie ostatné baby a nepišti, veď je to len blato!“
už od malička ma to učili. Pamätám sa na to ako na včera. Ja, M. a kopec
blata. On bol ten prvý, ten dokonalý, ten jedinečný. Mali sme asi osem
a nič nám nechýbalo. Mala som asi osemnásť a začalo mi chýbať
to blato, M. už ani nie, zrazu tu bolo viac dokonalých a jedinečných. Len ja som
bola stále tvrďaska. Teraz mám dvadsať. A pár spomienok,
čo stoja zato. Pár by ich bolo treba vymazať, predsa som len človek.
Ale si tam ty, tvoj úsmev, tvoj hlas, tvoja neha, tvoje slová
a tvoja prítomnosť. Hoci si zmizol. Asi ako M. Aj on zmizol
– a to ho občas stretávam.
Úsmev, oči plné nehy, pár vrások, trochu smútku, na tvojom líci
moja ruka, na mojom krku tvoje pery. Zas len chvíľa. A tieto vypĺňajú
náš život. Z týchto chvíľ som poskladala tých dvadsať rokov a plných
šesťdesiat kilogramov. Len z nich. A možno aj z tej čokolády, čo si ju stále
pchám na silu do úst. Nadvihuje sa mi žalúdok. Príjmi ma príjmi ma príjmi ma
príjmi ma a ja ti sľubujem, že už nebudem chcieť, aby si voňal
ako mandarínka. A ja ti sľubujem, že tento rok už nebude náš.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
otvoreneokno
2. 1.januára 2011 21:49
Veľmi kvalitné!
Napíš svoj komentár