Spomienky na to obdobie ma aj dnes bolia ako keby som prehltla klinec. Nebolo ľahké odísť. Nebolo ľahké zabudnúť. Vlastne, nikdy som nezabudla. Stále cítim tú pálčivú bolesť, keď sa Vám nahrnie do hlavy krv zo zvyšku tela, čomu predchádzalo dvojhodinové visenie dolu hlavou. A to len preto, aby ste po dvoch rokoch vernej služby nezabudli na pravidlá mafiánskeho kódexu. Stále na to musím myslieť, na posledný deň strávený ako taliansky nájomný strelec. Vonku zavíja vietor. Nebo sa rozplakalo. Počujem bubnovať dážď. Zaspávam. Usínam. Bdiem......
Pár sekúnd v ničote. A potom len mramor čiernym morom zaplavený. Známa cesta. Známy odraz očí démona. Staré spomienky vyliate do rámov a chytené na pevno. Do tvaru zrkadiel. Idem v ústrety myšlienkam. Tentoraz presne viem, čo uvidím. To, čo aj chcem vidieť. Pripomenúť si. Zastavujem pri zrkadle číslo deväť. » Chlad ohňa «. Vchádzam dnu. Bezbolestne. Bez súcitu. Bez lásky. Predo mnou sa otvára priestranná miestnosť. Zahalená do tmy. Jediným záchytným bodom svetelným je žiarovka, ktorá sa chystá na zaslúžený odpočinok. Viem kde som. V miestnosti kam ma práve dovliekli mne známi „priatelia“. Sledovať samú seba je niekedy ku prospechu. Vždy sa tak tvárim, keď mám strach? Mala som strach. To si pamätám úplne presne. No mlčala som. Ani som nepípla. Krik vôbec nepomáha. A po pravde, takýchto ľudí ešte viac vydráždi. A keď Vás vešajú dolu hlavou, v bohom zapadnutej diere, kde Vás nikto nebude počuť, vopred si rozmyslíte, či to risknete s tým krikom....
Pamätám si, že som už hodinu a pol visela hlavou dolu, keď prišiel. Sám veľký boss. Svojimi teatrálnymi kecami ma fakt naštval. Keď to chcel skončiť, mal to urobiť rýchlo. Tak ako sľuboval. A nie ma mučiť jeho nechutne nepremyslenými slovami. No po pol hodine prednesu o sklamaní z mojej osoby, a o opustení rodiny, ktorá ma milovala, sa decentne vyparil. Hneď nato si Starý Jack, ako sme volali Lucianovu najvernejšiu gorilu, flegmaticky prisunul stoličku na kolieskach. Sledoval ako sa potím. Ako prasa na ražni. Čakal, že budem prosiť. Nikdy som o nič neprosila. Hlavne nie jeho. Toho zasraného riťovleza, ktorý je schopný si odfakliť aj bradavky, keby mu to sám veľký boss Luciano rozkázal. Tak ho predsa nebudem žiadať o smrť. Nie som taká sprostá. „Chceš sa hrať? Hm? “ začal bľabotať. „No tak, Nero. Chceme poriadny krik. Určite si posraná od strachu, “ pokračoval v tom trápnom príhovore, ktorý si hádam aj napísal, pretože inak by si ho táto veľká opica nebola schopná zapamätať. Sledovala som ho ako si s najväčšou eleganciou nasadzuje pracovné rukavice.......
Pamätám si, že som začula len jemný sipot. A potom škrt a naskočil plameň. Zváračka. Super! Začula som zvuk približujúcich sa koliesok kresla. Infantilný úsmev rozliaty na jeho ksichte som úplne prehliadla. V ruke držal rozpálenú zváračku a helmu mal nasadenú na hlave, kryt však nesklopený. „Takže, “ začal, „Dievčatko sa rozhodlo odísť. Fajn, dobre. Ale prv, ako vypadneš, potrebujeme vedieť, či si ochotná mlčať. Vidíš toto? “ Ukázal na zváračku. „Má to tisíc stupňov. Približne. To urobí z ocele maslo, “ upieral na mňa svoje barnavé oči. „ Najprv to nebolí. Znecitliví to nervové zakončenia a ty pocítiš len....chlad. Zacítiš ako sa Ti páli mäso, a až potom to začne bolieť.“ Hlavou mi prebehol celý katastrofický scenár a vopred som vedela, že budem kričať. Takú bolesť nedokážem zakryť mlčaním. „No prv než začneme rožniť, povedz mi, omerta či chlad ohňa? “ Nechcela som to vzdať. No tento krát som vedela, že musím. Pre seba. Pre nikoho iného. Len pre seba.......
„Omerta, “ jediné čo som dokázala povedať bez strachom priškrteného hlasu. „Výborne, Nero. Zveste ju.“ Začali ma dávať dole, no Jack ich razom stopol. „Momento, prégo. Uvidíme, či vydržíš aspoň jeden krát.“ Zavrela som oči. Nechcela som vidieť približujúci sa plameň. Keď to má bolieť, tak fajn. Ale vidieť to nemusím. Stačí, že to pocítim. Na vlastnej koži. Medzi lopatkami som ucítila bodavú ľadovosť. Prešla mi po celej dĺžke chrbta. Necítila som zatiaľ bolesť, no telo mi zachvátili kŕče a ja som vykríkla. Zrazu chlad prestal. „Otvor oči, Nero.“ Zdá sa mi to, alebo sa tí idioti vážne smiali? Potom čo mi do úst strčil nanuk som to pochopila. Tí idioti si zo mňa parádne vystrelili. Nemohla som si pomôcť, ale zasmiala som sa aj ja. Smiala som sa aj teraz. Keď som to sledovala z druhého uhla pohľadu. Smiala som sa aj pri opúšťaní zrkadla....
Bola som späť. Vonku stále dážď narážal do sklenených výplní. Až teraz som si uvedomila, že tí idioti mi aj tak trošku chýbajú. No som rada, že som vonku. Že uvidím východ slnka. A nie západ obzoru........
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
elwinko
9. 11.novembra 2009 21:25
prekvapivý záver...dobre vystupňované... ...a jej svojský humor prechádzajúci do irónie....krásne..
Napíš svoj komentár