Tichý šelest - Časť šiesta: Dejiny šialenstva

Milujem Jazz. Patrím medzi fanúšikov modernej rockovej hudby, no som úplne nadšená štýlom, ktorý využíva najmä improvizáciu, zvláštny spôsob tvorby tónu a stretávanie sa niekoľkých metro rytmických pásiem. Myslím, že ma na tento smer uviedla moja mama. Doma často hrávala na saxofóne a hlasom, ktorý mi nápadne pripomínal hlas úchvatnej Blossom Dearie, si pospevovala obľúbené piesne dokonca aj pri varení. Milovala som mamu. Bola to veľmi tolerantná žena, a veľmi emotívna. Milovníčka jazzu, indickej kuchyne a najväčší zástanca pravej lásky. Nepoznala som nikoho, kto by tak miloval a veril v lásku. No nečudujem sa. Žila predsa z mojím otcom.


Urputne sa snažím zabudnúť na tú spaľujúcu túžbu vidieť zrkadlá. Púšťam si kolekciu najobľúbenejších jazzových skladieb a zhasínam svetlo. Z veľkej škatule vyberiem biele a oceľovo modré sviečky a rozkladám ich po celom priestore mojej pracovne/knižnice. Zapaľujem jednu za druhou a popritom nechám svoju myseľ, aby mi predostrela obľúbené obrazy viažuce sa k detstvu. Vôňa škoricových osích hniezd. Čerstvé drevo horiace v kozube. Otca ako mi číta Shakespearove sonety, keď som mala 6 rokov, a krásne sa pri tom usmieva. Mamu, ktorá sa rytmicky vlní stojaca pri kuchynskej linke na skladbu Crazy od Patzy Cline. Dostala ma nostalgia. Drží ma pevne v objatí, a ja sa ani nepokúšam vyvliecť sa z neho. Tieto spomienky mi nikdy neublížia. Johnny Hartman práve spieva Isn´t it romantic a ja sa ukladám do koženého kresla za stolom.


Táto scéna mi pripomína tie staré americké čierno-biele filmy, kde sa detektív zohýba nad pohárom sladovej whisky a čaká kedy mu do kanclu vojde krásna neznáma a ponúkne mu skvelú záhadu na prebádanie. V poslednej scéne ju vášnivo pobozká a ukryje bozk za čiernym klobúkom. „Ešte jednu , Joey.“ Túto vetu som sa naučila od otca. Drsného, a pritom tak jemného muža. Farbu očí som zdedila po ňom, čomu sa veľmi potešil, keďže moja sestrička má modravé oči po matke. Spomínam si, že ju hovorieval pri starých filmoch, ktoré sme obaja tak milovali. Vždy rád vravel, že nie som jedna, ale rovno tri bytosti v jednej osobe. Svojrázne dieťa, tvrdý muž a intuitívna žena. „Jej život je ako euforický príbeh. Dejiny šialenstva. Nikdy totiž nevieš, čo sa tomuto bláznovi odohráva v hlave.“ Pamätám sa, že to často vravieval mame, keď ma pozorovali ako spím, čo som, samozrejme, nespala.


Keď som mala pätnásť, často som ich pozorovala ako tancujú v obývačke na Ellu Fitzgerald. Zakaždým odsunuli stolík úplne pri stenu, aby mali priestor na tancovanie. Po nejakom čase som tak tancovala aj ja. Myslím, že môžem poďakovať otcovi za to, akou skvelou tanečníčkou ma spravila jeho odhodlanosť a trpezlivosť. Keď o tom teraz tak premýšľam, so Sebastianom sme nikdy na jazz netancovali. Už viem prečo. Moja duša ho nechcela pustiť tak hlboko. Obranný skok duše. Sedím si v kresle a som plne odhodlaná. Odhodlaná počkať si na ďalšiu spomienku vyslanú peklom. Teraz ma to totiž vôbec nezaujíma. Po dlhej dobe opäť počúvam jazz. Myslím na rodičov a skvelé detstvo aké som prežila. Na toto nepotrebujem album. Tie fotky mám priamo v mysli. Vytlačené zlatou farbou. Jagavosťou. Štrasom.


Ďalšia skladba sa končí krásnym klavírnym sólom. Nalievam si ďalší pohár whisky, ktorú môj otec píjaval raz za čas, ale zakaždým v tom bolo cítiť gracióznosť a starodávny nádych. Sledujem odrazy plameňov ako tancujú na sklenených výplniach. Milujem sklo. Milujem sviečky. Ich vôňu. Ich iskrivé plamene, keď k nim prisypem morskú soľ, ktorá ich zafarbí do tyrkysovo-zelenej palety farieb. Usmievam sa, popíjam a euforujem. Eufória je najlepší liek na nežiaducu túžbu. Vykladám si nohy na kraj stola a klesám s kreslom dozadu. Ella Fitzgerald spieva midnight sun, saxofón ticho znie v pozadí, a ja si teatrálne ukladám na hlavu čierny klobúk......

 Vymyslený príbeh

10 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu