Ani som sa nenazdal a hluk začal znieť konečne aj z tunela ktorý smeroval mojim smerom. A o pár sekúnd som už videl svetlá, stále sa stupňoval hluk, a potom sa v plnej kráse vynorili 2 červené električkové vozne nie je to síce ako v New Yorku, ale na Nitru je to aj tak famózne, prudké škrípanie bŕzd ledva zastavilo rozbehnutú súpravu, otvorili sa dvere, z vnútra som počul v pozadí hlásenie zastávky.
Konečne prišiel ten moment, moja prvá jazda nitrianskym metrom, s pocitom nadšenia, splnených túžob a očakávní som vykročil k vozňu. Pomaly som nastúpil, obdivoval tú čiastočnú rekonštrukciu, zamiloval som sa do tej vôňe, do toho navonok krehkého systému, do toho silného stroja, ktorý si už pár rokov odjazdil, do tých sedadiel , držadiel, svetiel, a všetkého, bolo to pre mňa splnenie sna na zemi.
Ani som sa nenazdal, a už zaznel výstražný tón, a súprava sa pohla, sadol som si na tvrdé umelohmotné sedadielko, ale bolo to pre mňa viac ako sedieť na koženom masážnom kresle Rolce-Roysu. Vo vozni sedelo asi 20 ľudí, a zopár ich stálo, boli sme len na druhej zastávke, súprava sa pomaly rozbehla, svetlo za oknami nahradila hlboká tma tunela, ale vo vnútri boli zapnuté všetky lampy, takže svetlo nám určite nechýbalo, nebolo počuť slova, lebo uzavretý tunel znásoboval hluk vozňa, všetko sa nepravidelne triaslo, kymácalo, bolo to úžasné, famózne.
Prešlo asi pol minúty, v tunely sa začalo šíriť svetlo, súprava spomalovala, a ochvíľku brzdila, rýchlo sme dorazili na daľšiu stanicu, ozvalo sa decentným dámskym hlasom : ZASTAVKA POLIKLINIKA
S údivom som sledoval svet stanice zvnútra, to bol zase úplne iný rozmer ako stáť na stanici, videl som nadšené tváre detí ale aj dospelých. Nastúpilo ich teraz dosť, vo vozni nás už bolo dokopy aj 70, väčšina musela stáť, ale malo to svoje čaro, ochvíľku sa ozvalo : DVERE SA ZATVARAJU, UKONĆITEE NÁSTUP ! , NASLEDUJE ZASTÁVKA OKRESNÝ ÚRAD.
koniec? ? ?
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár