Lojzo na život nezanevrel, aj keď sa so smrťou milovanej ženy nikdy nezmieril. Našiel si fušku na poobedia, a hoc zmorený a unavený sa vrátil z fabriky, nedopustil aby jeho deťom niečo niekedy chýbalo. Lojzo večer nechodieval do krčmy, ale navaril, a na chvíľu si lahol aby zvládol nočnú na vrátnici. Takto roky zvládal 2 či niekedy aj 3 zamestnania.
.........................................................................
Bol 94. rok keď sa z rodného domu odsťahoval aj najmladší syn Peter. Lojzo si však nevydýchol, skôr sa začal cítiť ako nepotrebný. Tak či tak trávil s vnúčatami každú možnú chvíľu a zahŕňal ich všemožnými pozornosťami. Tieto roky však nejako rýchlo ubiehali, vnúčatá rástli, dcéra Karolína aj s rodinou odišla bývať do Londýna.
Dobrý už bol rodine len vtedy, keď bolo treba niečo opraviť, či postrážiť deti.
Roky ubiehali. Jeho nevesty či zaťovia sa naňho pri návšteve pozerali skôr ako na oštaru, a čo je ešte smutnejšie, niekedy sa tak naňho tuším pozerali aj vlastné deti. Jeho deti boli vždy nejak pracovne vyťažené či zaneprázdnené, a vnúčatá už boli veľké.
:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
Lojzo mal 67 rokov, keď pri obľúbenej rybačke, na ktorú si začal nachádzať dostatok času naozaj iba v poslednom období, dostal mŕtvicu. Mal, ako sa vraví, tuhý koreň, jeho organizums to vydržal, prežil.
Ale z nemocničnej postele sa už nepostavil taký, aký býval predtým, ba vôbec sa bez podopierania sestričky nepostavil. V posudku lekára stálo, že Lojzo je odsúdený na trvalú opateru. Tento posudok si aj tak vypočula iba dcéra Alena, lebo Peter viezol syna na tenis, a Miro mal vraj rokovanie....a Karolína to má z Londýna ďaleko.
Alena odviezla otca domov a poprosila susedu, srdečnú staršiu pani(vdovu), ktorú poznali odmalička, či by dnes nemohla zostať pri jej otcovi, vraj zajtra príde brat.
Svitlo to nasledujúce ráno, na Lojzovom mobile svietilo "dnes nepridem, mame poradu. Miro"
Starostlivá suseda bola pri Lojzovi už od skorého rána, vraj aj tak nemôže spať. Spýtala sa ho, kto má dnes teda prísť. Lojzo, ochrnutý na pravú polovicu tela jej druhou rukou ukázal správu od Petra, a nemohúcim hlasom vysvetloval, že jeho syn je člen predstavenstva v akejsi nemeckej firme, že nemá čas, že on to chápe.
Poobede mal prísť aj Peter, ale viezol dcéru na tanečnú. Prišla iba Alena, aj to tam pobudla asi 15 minút.
Časom začali všetky Lojzove deti srdečnosť susedky využívať na toľko, že sa už ani neobťažovali vypisovať otcovi večné výhovorky a telefonovať susede aby "ešte dnes" prišla. Všetci sa z toho akosi potichu vyvliekli, otcovi sa trošku prilepšilo, horko-ťažko sa už dokázal po dome pohybovať aj sám.
Svoje deti a vnúčatá výdaval ani nie raz do mesiaca, on už za nimi ísť nemohol a oni neprišli.
:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
Lojzo postupne viac a viac chradol, a už snáď inú tvár, ako tvár susedky nepoznal, jedine ona ho držala pri živote.
Svoje deti vídal zriedka, hlavne po dôchodku, kedy každému niečo chýbalo....
2 roky a 2 mesiace po tej osudnej mŕtvici na rybačke, keď mal Lojzo narodeniny, okrem SMS-ky od dcéry, mal aj hovor od syna Mira. Osudný hovor, totižo po tom ako si vypočul "srdečné" gratulácie, zabudol stlačiť NO na telefóne, zhodou okolností, hovor neukončil ani zaneprázdnený Miro a tak si vypočul pár slov z rodiny jeho syna, ktoré počuť nemal. Miro aj s nevestou a odrastenými deťmi sa smiali a napodobňovali chorý dedkov hlas. Hovorili o tom ako smrdí, a že vyzerá ako mŕtvola......
Jeho ďalšia dcéra, Karolína si pre zmenu ani nespomenula, a druhý syn Peter, ktorý bol vraj na služobke podobne. Nasledujúce dni Lojzo odmieta už aj akúkoľvek stravu.
:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
V priebehu budúceho týždňa, v utorok doobeda sa jeho rozlietané a "zaneprázdnené" deti dozvedajú od susedky Alžbety s plačom v hlase, že otec ráno zomrel.
Po dlhom čase sa rodnom dome zišli všetky 4 Lojzove deti aj s vnúčatami.
Bol kar. Hoci to vyzeralo skôr ako obchodná schôdzka. Nikto neplakal, ale ovzduším zneli hlasy , pomaly prechádzajúce do ostrej výmeny názorov :
Peter : "aj tak! ! ja som najstarší, ja som mu pomáhal v detstve, čo ste tu vy spravili do riti"
Miro : " toto je skvelé miesto pre nové sídlo mojej firmy..! ! "
Alena " my už roky chceme začať stavať, treba to predať a rozumne... "
Karolína " môj syn môže ísť na Cambridge, keby sa rozumne dohodneme a ....."
....predáme to cez Real estate....tí sú najlepší.."
"...ale ten nábytok bude môj"......
"toto je moje"......."moje..! ! "
Susedka Alžbeta sa zarmútene pozerala, ale dostávala iba nevraživé pohlady, ako keby ona, tá čo sa o Lojza posledné roky denno denne starala bola votrelkyňou.
:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
PO pár minútach neutíchajúcich hádok o delení majetku, bezo zmienky o pamiatke na otca sa otvorili dvere zo šatníka, vyšiel muž celý v čiernom s klobúkom hlboko v tvári.
Bol to Lojzo. Všetci zbledli, Karolína odpadla.
Odrazu sa naskytlo krásne ticho pre prejav.
Lojzo stál na vlastných, ... oznámil, že sa mu stav výrazne polepšil a že sa ide na svoje 70 narodeniny ženiť. Ďalej hovoril, že si rýchlo uvedomil, že nevdačníci mu za trápenie nestoja, a tak so šikovnou herečnou Alžbetou vymysleli, že zomrel, chcel vraj iba vidieť reakcie detí.....a aj ich videl.
Veľkou obývačkou, kde mal byť kar sa začali šíriť zvlášte pohľady medzi Lojzovími deťmi, atmosféra bola tak tuhá, že sa nikto ani nepokúšal pohnúť. Iba Lojzo s Alžbetou ruka v ruke šťastne bez obzretia odišli.
Rozprávka
Komentuj
Komenty k blogu
1
mirkova
8. 11.novembra 2009 11:38
aj toto bola taká rozprávka....ale áno, občas to tak býva, dokonca aj v rodinách, ktoré môžu na prvý pohľad vyzerať skutočne harmonicky...
Napíš svoj komentár