Jej blog
Pre vyššie účely.
Zvieral okraje železných tyčí tak pevne, až kým mu nezbeleli končeky prstov. Nádych, výdych. Pot mu stekal po bokoch tváre v úzkych potôčikoch a pred očami sa mu zatemnilo zakaždým, keď sa pozrel pred seba. Pokúšal sa o ďalší nádych,... Ďalej »
Dobytok spôsobí koniec sveta.
Každý predsa vie, ako sa končia všetky tradičné, radové rozprávky. 'Zazvonil zvonec a rozprávky je koniec. ' Keď si túto otrepanú frázu trochu rozoberieme, nájdeme v nej posolstvo. Zoberme si 'rozprávku' ako náš terajší... Ďalej »
O lentilkových blogoch.
Nemám webku lebo ma nebaví ju už vyrábať... Som krpatá. Na birdzi niesom dostatočne dlho aby ma vôbec niekto poznal a z tých 4 blogov ktoré mám sú ohviezdičkované asi dva... dvomi ľudmi. :D Ale mne na tom... Ďalej »
Čo tam po nadpise,,
Poznáte to? Určite hej. Každý to pozná. Musí. Aspoň raz to poznal. Ten pocit. Keď neviete čo máte od "samého šťastia" robiť, z jednej strany Vám radia hento, z druhej toto a VY si máte vybrať. Vy sa... Ďalej »
Pár Písmen Pre Pravdivých.
Povedz mi, ako vieš, že vesmír je čierny, keď na vlastné oči si ho nikdy nevidel. Prečo veríš tomu, čo vravia ostatní. Pristúp bližšie. Prestrihni svojou mysľou ten rozmerný balík lží. Pozri... Ďalej »
Tak si choď.
Toto je posledný krát. Bolo ich príliš veľa, príliš veľa strát. Pred tebou dýcha, voľnosť, žiadna pýcha. Žiadny nezmyselný skrat, toto je posledný krát. Nechávam ťa ísť.... Ďalej »
Počkaj na mňa.
Hľadiac do tvojích očí. Chcem si zapamätať každý detail. Zapamätať si všetko čím si. Ale len s tiažou sa mi na teba pozerá, nedokážem zabrániť slzám, strácaš sa mi pred očami. ... Ďalej »
Biele ulice.
Aj vy to cítite? To, čo cítiť dá sa každý rok. Krása mrazivého počasia, sprevádza každý Váš krok. Keď kráčate ulicami, úplne všednými, cítite to vo vzduchu..... Ďalej »
Niet nad čím rozmýšľať.
Mám nudný život. A viete čo? Je mi to jedno. Nech si svoje úžasne dobrodružné životy žijú iný. Mne stačí môj podpriemerný rozum, lepší už nebude. Stačia mi moje krivé, trasúce sa ruky,... Ďalej »
Noc druhá.
V modrom pološere izby sa z televízora ozývala zvučka nejakej maximálne primitívnej japonskej reality show. Ako vždy bolo mi to jedno, dymilo sa spomedzi prstov a chrbtom som sa opierala o Garreta. „Včera večer som sa u Vás chcel zastaviť.... Ďalej »
Blog, 4. 10. 2010 21:20