„Včera večer som sa u Vás chcel zastaviť. Nikto mi neotváral, kde si bola?“
„Vieš, že ani neviem? Večer ma zavolali von, sedeli sme v De Niro’s, pamätám si že sme niečo popili a domov som šla sama. Vlastne som asi ani nešla domov, pretože som sa ráno zobudila u pani Straussovej.“ Striaslo ma a Garret sa zachechtal.
Nasledovala chvíľka ticha kedy som si zapálila ďaľšiu cigaretu a stihla ju aj dokončiť.
„Garret? Nevadí ti že si gay?“
„O tomto sa sa tebou nechcem baviť.“ Vzdychol si. „Nie si hladná? Dal by som si pizzu.“
„Keď sa o tom nechceš baviť ako ti môžem dôverovať, keď ťa nepoznám. Vieš mal by si sa niekedy otvoriť proste si ujasniť medzi...“
„Nie Hawaii nechcem, nemám rád ananás. Objednám dve syrové?“ Vstal z gauča na čo som po ňom urazene hodila vankúš.
Toto bol jeden z tých večerov kedy má moja opatrovníčka teta Margaret nočnú a ja voľný byt. Vtedy sa u mňa občas zastaví Garret a len tak premýšľame, snívame, hádame sa a jeme pizzu. Garret je naozaj zaujímavý človek, taká romantická duša ktorá blúdi životom a hľadá u ľudí pochopenie. Doma pochopenie nenašiel, tak sa rozhodol odísť na pár rokov študovať mimo svojho rodného mesta dúfajúc, že odlúčenie prinúti jeho blízkym otvoriť oči. A tak čaká.
Moji rodičia sa rozviedli – otec odišiel pracovať do Austrálie a matka do Nemecka. Keď som zostala nazvyš, ujala sa ma matkina sestra Margaret. Musela.
A tak bývam v jej meste, spávam v jej hosťovskej izbe a chodím do školy nedaľeko jej domu. Musím. A zároveň mi to neprekáža.
Po večeri v krabici s logom „Pizza Perfect“ Garret navrhol nočnú prechádzku. Dnes v noci bola obloha pokojná, tak sme si len tak vykračovali a rátali okná, v ktorých sa ešte svieti. Keď sme ich narátali vyše 23 z ulice oproti na nás zakričal hlúčik kde tu svetielkujúcich ľudí v tmavom. Vysvitlo že sú to zväčša Garretovi bývalí spolužiaci.
Prebehli k nám cez ulicu a vítali sa s Garretom buchnátmi po chrbte a priateľskými podaniami ruky. Dokopy boli piati – traja chlapi, jedno dievča a mačka. Alebo je to pes? Zrejme oboje.
A tak sme mali s Garretom trochu väčšiu spoločnosť.
Stáli sme v neveľmi rušnej uličke oproti nočnému klubu Six a rozprávali sa. Teda, oni sa rozprávali ja som sa prizerala. Dovoľte mi nech Vám o nich urobím menší obraz. Všetci vyzerali ako z nejakej sekty a ako som sa neskôr dozvedela, bola som blízko – majú kapelu.
Prvý z nich - ohnivočervené polodlhé vlasy, sebavedomý postoj, možno až príliš sebavedomý, hlavný hovorca. Dva piercingy – hroty v obočí a industrial v uchu, tunely na oboch stranách uší. Japonské znaky vytetované na predlaktí. Cigareta v ústach. Druhý z nich – šedá myš. Plavé vlasy po plecia, odetý v čiernom, bez cigarety a sebavedomého postoja.
Tretí z nich bol hneď na prvý pohľad exot. Stojac opodiaľ sledoval diskusiu, veľmi sa do nej nezapájal, ale keď prehovoril tak k veci a trefne. Kým ostatní sa smiali on len zdvihol kútiky úst. Vlasy mal čierne, účes na spôsob Matthewa Bellamyho – rozcuchane nagélované nahor. Ako som tak naňho hľadela, zistila som že toho majú s Bellamym spoločného viac. Okrem výšky. Tento Bellamy vyrástol na minimálne 185 centimetrov. Ruky vo vreckách. Tak teda nie, v jednej drží cigaretu.
O asi 1 a pol metra ďalej stojí vedľa neho dievča. Odfarbená peroxidka, strih Beckhamovej, trochu pri sebe, vysmiata a nízka. Pri nohách jej kňučí mačkopes, na ktorého ani moje hypnotické pohľady naznačujúce aby urýchlene stlmil svoju činnosť nezaberajú.
„A ty si?“ Prehovoril ku mne plameniak s potetovaným predlaktím.
„Toto je moja verná priateľka a zároveň terajšia spolužiačka Semitria.“ Odpovedal Garret ukazujúc na mňa otvorenými dlaňami.
„Ďakujem Garret, mám ústa.“
„Len som sa ubezpečoval.“
„Zaujímavé meno. V showbiznise by si sa ľahko presadila, ľudia by si ťa pamätali.“ Ozvala sa Peroxidka kým si ma s hlavou naklonenou nabok premeriavala akoby na mne chcela nájsť niečo zaujímavé. Mahagónové vlasy, neveľmi výrazná tvár a postava vysoká, niekde až prílišne štíhla. Väčšina o mne zmýšľa ako o psychicky narušenej osobe s poruchou príjmu potravy. Mne je to jedno, viem že to tak nieje, vždy som bola neprimerane chudá nech som pchala do seba čokoľvek.
„Kľudne ti ho prepožičiam.“
„Ani netušíš ako ti to meno moja sestra v duchu závidí. Naši rodičia na ňu neboli dosť kreatívni.“ Vydýchol Bellamy cigaretový dym a s nadvihnutými kútikmi úst sledoval reakciu - ako som sa práve dozvedela - jeho sestry Peroxidky. Tá doňho so smiechom strčila lakťom a začala novú debatu o ich kapele.
Doľahla na mňa únava z celého dňa, tak som sa oprela o Garreta a počúvala ich len tak, zbežne. Z toho čo som zachytila som vyrozumela, že Šedá Myš hrá na bicích, Plameniak má gitaru a považuje sa za hlavného leadra skupiny, keďže popritom aj spieva, tajomný Bellamy hrá striedavo na gitare a na base, Bloncka je večne zasnívaná vokalistka a mačkopes je hrozne otravný. Ale to som vedela už aj predtým.
Začali sa mi podlamovať kolená a tak sa Garret zachoval hrdinsky, rozlúčil sa s budúcimi “rockovými hviezdami“ a odniesol ma na rukách domov.
Nadránom sa spustil dážď. Už sa mi nedalo spať tak som vstala z postele, vyšla na balkón a zabuchla za sebou dvere. Hodnú chvíľu som opretá o stenu sledovala kvapky až kým ich nebolo čoraz menej a mne čoraz väčšia zima. Problém nastal, keď som zistila, že som dvere zabuchla dosť nešťastne a na balkóne som sa zamkla.
A tak som strávila zvyšok noci a rána schúlená v rohu Margaretinho balkóna, rozprávajúc sa s pavúkom tkajúcim si siete oproti.
Milujem svoje rána s pavúkmi.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár