Trištvrte na dvanásť. Mala by som sa pomaly vrátiť. Kým sa cigareta poddávala tlaku tenisky na chrbte som ucítila niečo mokré. O milistotinu sekundy som cítila vlhkosť aj na ostatných častiach tela.
Rozbehla som sa naprieč ulicou kryjúc si hlavu pred dažďom novinami ktoré ešte pred necelými troma sekundami ležali vedľa kontajnera.
Jedenkrát. Dvakrát. Keď sa nič nedialo ani po treťom zazvonení zabúšila som päsťami do dverí. O asi 2 minúty, 24 nadávok a 4 kopance neskôr sa v hale rozsvietilo. Lenivé kroky sa ozývali už tesne za dverami a odomykali postupne všetky zámky. Váhavo a pomaly sa pootvorili dvere v ktorých sa krčila postaršia žena s rozcuchanou hlavou. Ani tú tak nápadne o stenu opretú paličku ktorá zrejme v niektorých prípadoch slúži ako výpomoc pri chôdzi som neprehliadla. Napriek tomu že som nebola v najšťastnejšom stave.
Osvietila som mobilom časť steny vedľa vonkajších dverí kde sa väčšinou nachádza číslo aj meno majiteľa domu. Prečo si Mary zmenila číslo domu? Robert jej už dal pokoj. A prečo by si menila aj meno, nestačili by jej zámky..? Zatackala som sa a už to vyzeralo na slušný pád zo schodov verandy keď som sa v poslednej chvíli zachytila o zábradlie. Opätovne som zaškúlila na pani vo dverách.
Sledovala ma s vypúlenými očami, jej ruka sa ostražito načahovala za palicou. Alebo za telefónom. Fízli sú presne to čo potrebujem.
„Čo tu chceta slečna?“ Zdanlivý pokus o vyrovnaný hlas. Nebyť tej triašky niekto by jej ho uveril.
„Prepáčte. Ja...“ Chytila som sa za čelo a snažila sa zastaviť krútiacu sa hlavu. „..myslím že som sa stratila. Prepáčte. Idem..“ Vyslala som pokyn do mozgu aby obrátil moju telesnú schránku smerom do ulice.
Moja predpolnočná teta z dverí nasadila výraz hlboko sa zamýšľajúcej 50tníčky. Zrejme sa jej práve vybavuje kto som. To má fakt šťastie, pretože ja o tom kto je ona práve nemám ani potuchy.
„Takáto slečna Hilmerová?“ nesmelo a váhavo začala vetu, „Takáto premočená v podnapitom stave sa chcete túlať uličkami?... Poďte dnu.“ Posledná veta bol vzdych. Uškrnula som sa vošla dnu len čo zvesila bezpečnostnú retiazku na dverách. Na dlažbu dopadali kvapky vody. Zateká im do bytu? Zo strechy? Tento obytný dom má 3 poschodia to by...Aha, kvapká zo mňa. Už som urobila peknú mláčku. Hlas ženy znie z vedľajšej miestnosti, asi ma volá. Idem za ňou, cestou zhodím zo tri či štyri sošky keramických slonov. Prečo niesú zo slonoviny? Rozosmiala som sa na vlastnej myšlienke o slonoch zo slonoviny. Bolo to so mnou čoraz horšie. Žena si zatiaľ urputne masírovala spánky. Pri nej sa nejasne pri svetle lampy črtal gauč a na ňom prestieradlá. Asi chce aby som si ľaha. Potkýnajúc sa o vlastné nohy som sa zvalila na gauč. Bola z neho cítiť nedeľná polievka a jablkový koláč. Naplo ma a ozvracala som koberec.
Žena vzdychajúc a mrmlajúc oriadila zapáchajúcu zmes niečoho a pobrala sa preč z izby. Svetlo stolnej lampy zmizlo a vzápätí sa opäť na stotinu sekundy vrátilo, trochu v inej podobe. Strhla som sa pri zadunení akoby padlo lietadlo. Hromy, blesky. Hovorievala aj teta Margaret, vždy keď som jej nadránom tiež ovracala koberec, v hale. Pousmiala som sa pri tej spomienke. Teraz ju nemusím trpieť. Nikoho.
Ráno som otvorila oči a asi dobrú polhodinu civela na strop. Potom som sa prinútila sadnúť a zapnúť si mozog, aby som zistila kde by som sa tak mohla nachádzať. Šmátrala som rukami okolo seba aby som dočiahla na oblečenie a mohla odtiaľto vypadnúť. Chvíľu mi trvalo kým som zistila že všetky časti odevu mám už na sebe. Stonajúc som sa približovala k východovým dverám, sľubujúc si že už nikdy nebudem piť.
„Do riti.“ Dvere boli zamknuté a mne bolo tak príšerne nanič že sa mi vôbec nechcelo hľadať kľúče ktoré by mali byť niekde povesené, alebo odpočívali v šuplíku, možno že aj boli v kľúčovej dierke. Nepríjemne mi vyschlo mi v hrdle a ja som cítila veľmi naliehavú potrebu prepláchnuť si dutiny. Ani neviem ako som chvíľu na to sedela na zemi opretá o dvere zvierajúc vázu v ktorej bola kedysi voda a kvety. Teraz bola prázdna a kvety zmáčali podlahu vedľa mňa.
Voda chutila odporne a myslím že som prehltla aj pavúka ktorý si z vázy urobil svoju dočasnú skrýš.
Bolo mi to jedno. Už som nebola smädná.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár