Správy, ktoré samozrejme nerada počujem, ale akosi tak jasne zapadajú do kontextu.
Vždy sa nájde
niekto,
čo vám musí to práve prežívajúce, prípadne budúcne prežívajúce, znechutiť.
Akýmkoľvek spôsobom.
Najhoršie na tom je, že chce pre vás len dobre.
Ale vy akoby ste len čakali, kedy to príde. Kto bude prvý.
A nie posledný.
Dozviete sa to a všetci čakajú ako sa zrútite pod hrozbou konca.
Že minimálne poviete, preboha, prečo ja?!
Prečo práve JA mám také nešťastie!?
Čakajú, že vás to minimálne nalomí.
Čakajú márne.
Pri mne.
Nenalomí ani nezlomí ani neposilní ani nezabije.
Proste nič.
Načo aj?
Ja som proste mrcha a hrá mi na perách úsmev.
Klamár?
Kurevník?
Psychicky labilný?
Bitkár?
Alkoholik?
A čo teraz ja s tým?
Hrá mi úsmev a viem, že ho nezmením nech je aký chce.
Zmení sa jedine, ak bude chcieť sám.
A preto v tom momente pozerám cez plece, či nevidím niekoho známeho a zapaľujem si cigaretu.
Nie, nefajčím.
Nie stále.
Nepotrebujem to.
To len táto situácia si to vyžaduje.
Fajčím rýchlo.
Ťahám ako keby mi malo niečo ujsť.
Nevychutnávam a je mi to jedno.
Dofajčené.
Úsmev stále ostal a pozerám nim do mobilu, kde ťukám sms inej kamarátke.
Potom tým istým úsmevom vravím do telefónu, tej kamoške, ktorá dostala sms a okamžite mi späť volala, že sa za ňou zastavím.
Ešte stále s tým istým úsmevom pozerám na kamarátku, čo mi zdelila tú obligátnu vec.
Smejem sa.
Ťukám ďalšiu sms, teraz pre zmenu inému chlapovi.
Jemu neodpisujem.
Veď je...
Odchádzam za kamarátkou, ktorá sedí zronená vedľa svojho chlapca a zdravím sa so širokým úsmevom.
Pozerá na mňa pohľadom ako keby jej práve oznámili tú najhoršiu správu na svete.
Umrel škrečok.
A ja sa smejem.
Vraví, čo mu mám povedať.
Ja sa len smejem, že bude ľutovať, že sa tešil na večer.
A odchádzam s veselým smiechom vtisnúc jej na líce pusu a zaprianím im pekný deň.
Volám MU.
Trošku rozhorčená, lebo mi znejú v ušiach tie slová.
On je veselý.
Chudák.
Netuší.
Dohadujeme sa.
A áno, prišiel večer.
Stretli sme sa.
A nie, nečistila som mu žalúdok.
Ani možno neľutoval, teda celkom určite viem, že neľutoval, že sa na mňa tešil.
Som mrcha, ktorá keď sa dozvie niečo nové o chlapovi, ktorého
všetci „dobre“ poznajú
sa smeje a píše inému.
Nerobí si z toho ťažkú hlavu, hoci iná by s ním nešla ani von.
Krútia nad ňou hlavou a boja sa o ňu.
Že si ublíži a padne na hubu.
A ja vravím
Nechajte ju!
Mňa!
Viem dobre, čo robím.
A najmä s kým.
A ak si nabijem hubu, môžem poďakovať len tomu, že som mrcha a píšem iným.
Ale aj tak sa to vysvetlilo a zase raz mali
všetci „pravdu“.
Najradšej ja takých.
Ešteže im ide o moje dobro.
Inak by som ich ako mrcha zavrhla.
Až na
dn
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
sprejerka01
24. 8.augusta 2010 10:21
aspoň nie som sama...SOM MRCHA...ba ja mam aj takú prezývku :p
Napíš svoj komentár