Úprimne, nevládzem. Nevládzem chodiť do školy a cítiť sa, že som sa v čase vrátila o pár rokov dozadu. Dnes mi to došlo. Je to presne ako druhý ročník na gympli. Ale ja som si to už odžila. Už viac to nechcem. Posilnilo ma to, ale nemyslela som si, že sa mi to stane opäť.
Už to nie je o tom, že sme dvaja proti trom. Vo väčšine prípadoch mám pocit, že som ostala sama ja. Je pravda, že zvyšní spolužiaci asi pochopili, že bude jednoduchšie, ak sa k nám začnú správať normálne, nakoľko to pomôže aj im samým. Že tu nejde celý čas len o nás. Tak začali komunikovať a spočiatku to vyzeralo nádejne. A teda, že budeme môcť fungovať ako piati dospelí ľudia na vysokej škole, kde si síce ide každý za seba, ale ak si môžeme vzájomne pomôcť, aby sme všetci mali rovnaký podiel na práci a aby sme si to všetci rovnakou mierou uľahčili, tak to urobíme. Tešilo ma to. Konečne som sa aspoň na chvíľu necítila ako odľud na divnej škole. Ale len chvíľu.
Neviem, čím to je. Či vysielam nejaké divné signály alebo je to tým, že sa radšej nezapájam, keď si nie som istá, aby som zbytočne nepovedala blbosť alebo nedajbože poradila nesprávne. Neviem. Ak to niekto vie, nech mi to povie, ja to robiť nebudem. Teda asi.
Najhoršie je, že mi chýba F. On bol od začiatku normálny, reálne sa pozeral na veci a hlavne ku mne nebol hnusný, aj keď som niečomu nerozumela. Keby vedel, tak by mi to vysvetlil, sám sa opýtal aj docentov, keď nerozumel. Keď odišiel, tak mi povedal, že na M si zvyknem, že on je taký hulvát občas, ale že inak je fajn. Chvíľu to šlo.
Možno mu vadí, že neviem tie veci tak hneď. Že som sa ich už možno nedoučila alebo že sa pýtam práve jeho, keď niečomu nerozumiem. Ja neviem, ale mne by lichotilo, keby sa mňa niekto opýta, či mu čosi vysvetlím. A pokiaľ by som práve vtedy nemala náladu mu to vysvetľovať, tak by som mu to normálne povedala a vysvetlila neskôr.
Som unavená z toho ponižovania. Z toho odporného správania. Z tej dôležitosti ako hovorí. Z toho ako mi dáva najavo, že pravdepodobne nič neviem. Z toho, že keď ho poprosím o vysvetlenie, tak mi nikdy nič nevysvetlí, že ma nepočúva, čo sa ho pýtam. Ja viem, že tam nie je od toho, aby mi radil, aby ma doučoval. Ale v tom prípade nemá hovoriť, že poradí, keď bude treba. Že doučí, keď sa spýtam. A keď sa náhodou stane, že mám niečo, čo on nie alebo dokonca, keď sa stalo, že som mala niečo hotové, čo ešte nikto nemal a odovzdala som to proste hneď, aby som to mohla odškrtnúť z dlhočižného zoznamu povinností, tak ma pred všetkými označil za riťolezku a kocku. Nezáleží na tom, že sa pri tom smial.
Už sa ho vlastne aj obávam čosi spýtať. Že ma zdrbe. Že mi dá najavo ako to on vie a aká som ja hlúpa. Vlastne si myslím, že takú mienku o mne má.
Takže teraz to už nie je o tom, aby sme my dvaja spolu dokázali ostatným, že na to máme. Teraz vlastne sa musím snažiť ja, aby som to dokázala jemu. Teda, niežeby šlo o to, ale už v tom nie sme spolu.
Keď sme niekde sami, tak sa vždy normálne bavíme, je normálny. Zasrandujeme, pokecáme. Akonáhle je tam zvyšok, nemôžem sa ani ozvať, lebo nevie normálne odkontrovať, iba tak, že sa ma snaží uraziť alebo zhodiť. A nielen pred spolužiakmi. Aj pred profákmi. Opýtať sa ho niečo na hodine? To som už vzdala, otáčam sa radšej na druhú stranu ku spolužiačke, ktorá keď vie, tak mi poradí aj bez toho, aby na to upozornila celú triedu a otočila to tak, že neviem ani základy.
Unavuje ma to. Nevládzem vstávať každé ráno a chodiť si tam sadnúť k nemu a čakať ako ma zhodí tento krát.
Je toho príliš.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
husky
15. 12.decembra 2013 12:41
musis ho niekam zobrat, dopre opit a potom mu vycistit zaludok! tolko moja rada
Napíš svoj komentár