Nemala som šťastie. Po dlhej dobe to bolo najnešťastnejšie obdobie môjho života, kde- tu pretkané svetlými chvíľami. Spočiatku sa všetko zdalo ružové. Až príliš, povedala by som. Ale mne to, samozrejme, nedošlo. A vlastne ani tebe. Potom sa odrazu všetko otočilo proti mne. Všetko šlo tak, aby mne nič nevychádzalo.
V ničom.
Moje skúškové sa zmenilo na učenie deň za dňom, pretože som nebola schopná sústrediť sa. Mohla som sa učiť koľko som len chcela, ako dlho som chcela, ale čím viac som sa tomu snažila venovať, tým menší efekt to malo. Vieme, prečo som sa nemohla sústrediť. Hlavu mi zamestnávalo čosi silnejšie, obávanejšie, neisté. Nech som sa snažila ako som chcela, nebolo minúty, aby som si na to nespomenula. Stalo sa to stredobodom môjho myslenia, môjho bytia.
Začínala som sa báť. Bola som zúfalá a nikto mi nemohol pomôcť. Až na jedného človeka. Vedela si, že to nie si ty, ale aj tak si sa všakovako snažila, pomôcť mi! Zvládala si moje zúfalé, mrzuté, nešťastné, bolestivé smsky, správy na nete, debaty...
Viem, že ani ty si to vtedy nemala jednoduché. Ale ja som padala ku dnu. Ty jediná si mi podávala ruku. Tak naozaj.
Spolu s tebou som to prekonala. Pred tým ako som odišla na dovolenku, som si naivne myslela, že som prelomila šťastie tou jednou skúškou. Nebolo tak. Potrebovala som oddych. Potrebovala som prestať každý večer plakať. Potrebovala som spať. Potrebovala som na nič nemyslieť.
Odišla som. Na týždeň. Denno denne smsky. Ani nevieš ako mi aj tie pomáhali. Že si na mňa myslela. Že som ti chýbala. Že som vedela, že keď sa vrátim, tak niekto sa na mňa bude naozaj tešiť!
Týždeň ubehol. Bola som spokojnejšia. Konečne s úsmevom. Potom si prišla, vtedy v nedeľu. Lepšie si návrat predstaviť neviem. Nakoľko som plakala dobre že už nie vo dverách privátu, že tu nechcem byť a chcem sa vrátiť.
Posledný týždeň skúškového. A ja dve skúšky na krku. Plus som musela byť v robote. Obávala som sa toho, že to bude zlé. Opäť. No ty si ma povzbudzovala, držala palce, myslela na mňa.
Keď som ti štvrtok ťukala sms, že som spravila biochémiu, mala som pocit, že budem objímať každého človeka, ktorý pôjde okolo mňa. Fyziku som už neriešila. Potrebovala som mať leto. Ten pocit, že už mám po všetkom. Že na tom nezáleží, pretože ja som snahu o fyziku mala. Napriek tomu som sa večer premohla a ešte si pozrela nejaké otázky. Prišla som tam s tvojím požehnaním a čakala som až do večera na výsledky.
Teraz už viem, že to obdobie pominulo. V škole sa zadarilo. Moji rodičia boli neskutočne šťastní, veď vidieť maminu ako plače, že sa jej dcére nedarí a ona nevie prečo, nie je práve povzbudzujúci pohľad. A aj ty si sa tešila so mnou!
Konečne už môžem chodiť len do roboty, chodiť behať a stretávať sa s ľuďmi, s ktorými chcem.
Neskutočne som ti vďačná za tento mesiac, ktorý si pri mne stála! V mojom živote sa odohrala veľmi zvláštna vec, príliš silná na moju psychiku a ty si mi nedovolila zrútiť sa.
ĎAKUJEM z celého srdca !
Teraz môžem s kľudným svedomím prehlásiť, že si moja skutočná priateľka, ktorá ma nikdy nenechá v štichu! A viem, že vieš, že to je vzajomné!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár