Toto by som ti nikdy v živote nepovedala, lebo som sa s tebou jednoducho prestala baviť. Urobila som to, čo som tvrdila, že nerobím. Išla som si proti svojim zásadám, ale bolo mi to jedno, pretože mi z teba bolo nanič! Nikdy som ťa už viac nechcela vidieť, cítiť, byť s tebou akýmkoľvek spôsobom.
Lenže...ono to síce stále platí, ale včera som na teba myslela. Ale nie preto, že by som ťa chcela vidieť. Len ma štvalo, že si možno fakt neprišiel na TEN dôvod a ja som vyzerala ako krava (pri najlepšom).
A potom sa mi s tebou snívalo...
Neviem prečo a uvedomila som si to až neskôr, že to bolo o tebe.
Bol to zvláštny sen. Celý som ho preplakala.
Bála som sa ťa v ňom. Skrývala som sa pred tebou a ty si sa snažil, napodiv ako aj predtým. Snažil si sa byť so mnou a celé to odčiniť.
Nechápem prečo. Prečo si to robil a prečo som ja celý čas plakala.
Ale nebol to ten klasický plač. Bol plný bolesti, strachu, zničenia, ľútosti a zase raz bolesti. Silnej. Až trhalo pľúca pri každom nádychu.
Zavreli nás do nejakého domčeku v korune stromu. Ja som sa z neho nepohla, ty si chodil len po jedlo.
Pamätám si jednu z posledných scén sna, celkom jasne.
Boli sme tam už pár dní a ja som o čosi menej plakala, hoci stále.
Doniesol si mi opäť jedlo. Stála som pri zábradlí, keď si prišiel a smutne si sa usmial.
Podišiel si bližšie a mne sa už vtedy zračila v očiach hrôza. Z teba. Oči sa mi začali napĺňať slzami a ruky som obranne dvíhala, no ty si šiel ďalej. Ku mne. Tuším som šepkala, aby si odišiel.
A potom si sa ma dotkol. Ani neviem kde, ani ako. Viem len, že to bolo otrasné. Akoby si do mňa pustil elektrický prúd! Trhlo mnou a zvrieskla som. Ty si sa zháčil a ustarostene si sa pozeral ako som sa zviezla na zem a spustila som neskutočný plač. Doteraz neviem ako sa niečo také mohlo drať z môjho hrdla. Boli to hrozné zvuky, stony, výkriky.
Len si tam stál a mlčal.
Ja som šalela, v strachu si objímala kolená a kričala, aby si vypadol, nechal ma na pokoji.
Ten krik už počuli aj naši, ktorí sa náhlili zistiť, čo sa stalo.
Viem, že si im ešte vysvetľoval ako to bolo. A že ak máš odísť, tak mi nebude mať kto nosiť ani jedlo. Ale bolo v tom niečo viac. V tvojom hlase...
Neviem, čo to bolo a ani nechcem. To ako som sa cítila v tých situáciách s tebou v tom sne, možno by to tak bolo už aj teraz v reáli. A to sa neodvažujem riskovať! Nie som samovrah.
Ale raz ti možno poviem, prečo som s tebou prerušila kontakt, hoci si mi písal- princezná, čo je s tebou? Keď už ťa nebudem zaujímať ani natoľko, aby si ma všade- možne ohovoril. Potom ti to poviem. A možno aj do očí.
Aký si bol chuj!
Nikdy viac sa nechcem cítiť ako vtedy, ako v tom sne. Pri tebe sa už nechcem cítiť vôbec!
(A možno si opäť vygoogliš moje blogy a nájdeš aj toto a budeš vedieť, že je o tebe! Buď spokojný! Máš blog!!)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár