Dievčatko v ružovej bundičke a ružovej čiapočke. S papierom v ruke. Stálo mimo všetkých. Opieralo sa o veľký strom a pozorovalo ostatné deti. Nechcelo sa s nimi hrať alebo sa nemalo s kým? Videla som sa v nej. Tak sama pri strome. Stískala ten papier a vyzeralo samo. Možno že je len zlá na ostatných a tak sa s ním nechcel nik von hrať. Alebo sa jej nechcelo naháňať. Alebo...čokoľvek.
Zvierala som šálku a mala som chuť zakričať, hej, zoberte ju k sebe! Alebo prečo tam len tak stojíš, bež sa hrať, kým môžeš. Netráp sa vecami, kým nemusíš. Užívaj si tú detskú bezstarostnosť. A pokiaľ máš niečo zlé doma, uži si to aspoň v škôlke. Nesmúť, nebuď sama.
Vyzerám von oknom a dievčatko tam už nie je. Zrazu na celom dvore nie je nik. Ostal len strom a ja pri okne. Teraz som ostala sama ja. Tak ako včera v noci, tak ako noc pred tým, tak ako budem túto. Budem zvierať svojho veľkého plyšáka, aby som mala pocit, že v celom byte, v celej malej izbičke, v celej posteli, nie som sama. Aby ma nemátali tie oči, aby som nemala hrču v hrdle, aby ma uchránil pred prízrakmi noci. Aby som spala pokojne, chodím spať čo najneskôr, aby som len padla únavou a ani nevedela ako zaspím.
„Si dnes nejaká divná.“
„Tak teda ďakujem.“
A divná budem aj dnes, hoc budem s babami, ktoré už uvidím len keď to čas a škola dovolí. Nebudem sa baviť ako inokedy, ako pred rokom, keď sme šli von. Každá z nás má svoj problém, žiadna nebude celkom v pohode, no ja budem asi jediná, čo o tom nebude vravieť. Vypočujem si a budem si hodnotiť, ako som na tom ja. Je to horšie? Môže to byť horšie?
Mala by som sa chystať do školy na jeden z najťažším predmetov, ktoré mám, aj to možnože len preto, že ja a programovanie mi nikdy nešlo dokopy a teraz to zrazu budem musieť vedieť ovládať kvôli nejakým blbým molekulám. Mala by som, ale nechystám sa. Nechce sa mi tam. Nechcem tam byť so svojimi spolužiakmi, s ktorými si síce asi trošku hľadáme cestu, lebo však budeme spolu tráviť kopec času a nemôžeme sa proste nerozprávať a na „mojich“ chalanov veľmi chuť nemám, keďže sú to proste chlapi a ich jednoducho nezaujíma, či a čo sa niečo deje. Však sa poznáme druhý týždeň a sú to chlapi. Zas bude pretvárka. Ach, ako mi to je známe a ako dlho som ju nemala. Nemusela som. A možno som ani nechcela.
Ale keďže ma už tlačí čas, musím tento nezmyselný blog ukončiť. Musím ísť riešiť labáky a programovanie. Musím tam sedieť do večera a potom možno prídem na iné myšlienky. A možno nie.
Len dúfam, že s dievčatkom sa po obede a poobedňajšom spánku budú hrať aj ostatní, a keď po ňu prídu rodičia, tak ju silno vystískajú a bude mať úsmev na tváričke.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
silanova
3. 10.októbra 2013 12:20
Napíš svoj komentár