Je to miesto, kde môžeš žiť, ale aj zomrieť...

„Vravela, že ju to mrzí.“
„A čo asi tak mala povedať?“
Pokrútil hlavou, no nevedel odpovedať. Mala pravdu.
„Čo budeš teraz robiť?“ spýtala sa so sklonenou hlavou.
„Ja...ja neviem. Naozaj netuším...Je to tak ťažké.“ v očiach sa mu zaleskli slzy. Dotkla sa dlaňou jeho ramena.
„Tak ma to mrzí.“ povedala šepky.
„Ďakujem.“ pousmial sa kútikom úst.

Na chvíľu sa obaja odmlčali. Ticho prerušila pípajúca sms na mobile, ktorý držal v rukách. Vzdychol si, keď videl, kto mu ju posiela.
„Čo píše?“ spýtala sa ticho.
„Strašne ma to mrzí, veľmi ťa milujem a nechcem o teba prísť. Prosím, ozvi sa!“ odvetil sucho.

Odrazu do neho vošla zlosť. Hodil mobil do tašky, ktorú mal vedľa seba.
„Čo si, doriti, myslí?! O čo jej ide?! Najprv ma podjebe, a potom mi vypisuje ako ma miluje!? Ako to mohla urobiť?! Bola pre mňa všetkým! Urobil by som pre ňu všetko! Všetko...“ hlas sa mu zlomil.

Po tvári jej stiekla slza.
„Nezaslúži si ťa,“ povedala po chvíli, „si pre ňu príliš dobrý...“
„Príliš dobrý?? Ale prestaň, Bee. Príliš dobrá bola ona.“
„Nepodceňuj sa tak, Nick. Vieš dobre, že to tak nie je. Keby bolo, tak tu takto nesedíme a nechodia ti tie správy. Neurobila by to. Zastavila by sa.“
„Možno máš pravdu.“
„Nie možno, ale určite!“ len prikývol. Na viac sa nezmohol.

Srdce mu prudko bilo. Uvažoval ako sa to mohlo stať. Ako to mohol dopustiť. Čo urobil zle? To bola otázka, ktorá mu neustále behala rozumom. Ako len mohla??

„Zlato, nemysli na to už. Poď, ideme sa niekam zabaviť, prídeš na iné myšlienky.“
„Teraz naozaj nemám chuť na zábavu, Bee.“
„Nick, ja som ti ale nedala na výber! Jednoducho ideme a basta!“ vstala ťahajúc ho za ruku. Rýchlo zhrabol ruksak a prehodil si ho cez jedno plece.
„A kam chceš ísť?“ spýtal sa nezúčastnene.
„Uvidíš!“ povedala tajomne.

* * *

„Kde to sme?“ obzeral sa okolo seba. Toto miesto nepoznal. Nikdy predtým tu nebol.
„Vitaj na mieste, kam chodím, keď potrebujem vypnúť.“
„To chodíš sem?“ znovu sa poobzeral okolo seba.

Nereagovala. Vybrala sa smerom k starej, napoly rozpadnutej, lavičke. S úsmevom si sadla. Zhlboka sa nadýchla.

„Áno, sem.“ povedala hľadiac na neho.
„Je to tu také iné...“ s úsmevom prikývla.
„To áno...je to tu úplne iné...akoby iný svet...môžeš tu vypnúť, môžeš byť sám alebo s každým...je to miesto, kde môžeš plakať, ale sa aj smiať. Žiť, ale aj zomrieť...“

Pozeral na ňu. Hovorila to s toľkou vášňou. Bolo jasné ako veľmi toto miesto milovala, napriek tomu ako vyzeralo. Spomínala zábavu, no on si samozrejme pri zábave predstavil nejakú diskotéku. No ona presne vedela, čo potrebuje. Presne takéto miesto. Zašíváreň. Bez nikoho a predsa s niekým. Spokojne sedela na tej polo rozpadnutej lavičke, opretá o kúsok operadla, čo ešte ostalo, s privretými očami. Videl ako sa jej v pravidelným intervaloch nadvihuje hrudník. Pomaly sa k nej pohol. Nechcel ju vyrušiť. Z myšlienok. Na perách jej pohrával úsmev, keď sa čo najtichšie k nej posadil, no na jej čele boli vrásky. Niečo ju trápilo. Chcel vedieť čo. Chcel to zahnať. Tak ako to robila ona s jeho chmárami. Tak ako to robila teraz.

„Bee, si v poriadku?“ povedal potichu. Bál sa, že naruší ten pokoj v okolí.
Pomaly na neho pozrela. Mala v očiach slzy. Lenivo jej začali stekať po lícach. Pousmiala sa a pohladila ho po tvári.
Srdce sa mu rozbúchalo pod jej dotykom.

„Bee...“ chytil ju za krk a vošiel jej rukou do vlasov. Na okamih privrela oči, čím pustila na slobodu dve obrovské slzy. Opäť k nemu zdvihla zrak.
Bol pri nej tak blízko a veľmi sa bál, že napriek tomu veľmi ďaleko.

„Toto miesto je úžasné, pretože som tu s tebou.“ povedal. Vzlykla.
„No tak, Bee, prečo plačeš?“ nechápal. S horkosťou v ústach sa rozosmiala.
„Hlupáčik...“ smrkla, „prečo asi?“
Skúmavo sa na ňu zadíval. Nerozumel jej. A tak veľmi chcel. Tak veľmi ho trápili jej slzy. Jej bolesť. Chcel byť ten, ktorý ju toho zbaví. No nevedel ako. Zamračil sa na ňu.
„Vieš, že mi môžeš povedať všetko.“ odvetil po chvíli.
„Viem.“ prikývla s úškrnom. Samozrejme, že to vedela.
„Tak prečo to neurobíš?“
„Pretože túto vec dávno vieš...“
„Prečo mi odpovedáš v hádankách?“ pýtal sa stále pokojne, stále s rukou v jej vlasoch, stále tak blízko pri jej tvári až mohol cítiť slanosť jej sĺz v ovzduší.
„Lebo hádanky miluješ...“
„Ale nie tie tvoje...“ dodal.

„No tak, Nick! Robíš to zbytočne ťažším ako to celé je. Obaja vieme, prečo plačem, no nik to nemusí vysloviť. Dnešný večer JA vôbec nie som podstatná.“ vravela pomedzi plač.
„Bee, ty si vždy dôležitá.“ okamžite reagoval a hladil ju prstami po pokožke hlavy.
„To je práve to...“ šepla nečujne. Pre seba. Možno to ani nevyslovila nahlas.
„Poď sem.“ pritiahol si ju na svoju hruď do objatia. Vďačne ho prijala.
Cítil vôňu jej jemných vlasov. Vdychoval ju plnými dúškami.

Niekoľko minút ju držal v objatí a nechcel ju pustiť. Len na jej jemný podnet, ktorý sa mu možno len zdal, uvoľnil zovretie. Ešte chvíľu sa o seba dotýkali lícami. Obaja mali zavreté oči a vychutnávali si pocit blízkosti toho druhého. Cítil jej vlhké líce od stekajúcich sĺz, ktoré nateraz zatiaľ zastavili svoj tok. Hlavou mu vírila otázka- na ako dlho?

Odtiahol sa od nej a pozrel jej do očí. Videl jej ho v nich. Ten dôvod. Dôvod pre plač. Ani sám nevedel, či ho to prekvapilo alebo nie. No zalial ho pocit bezpečia a tepla. Sledoval jej pery. Všimol si ako jej preskakuje pohľad z jeho očí na pery. O nepatrný milimeter sa priblížil k jej ústam.

„Nick...nerob t..“ slová sa stratili, keď sa im pery dotkli.
Pomalý a jemný bozk. Taký ako sa očakáva po dlhej dobe čakania naň. Bojazlivý, no zároveň plný citov.
Na okamih sa od nej odtiahol. Chcel vidieť jej reakciu.
„To nie je dobrý náp...“ opäť stratil jej slová. Tento krát na dlhšie.

„Prestaň!“ snažila sa povedať. Prestal. Okamžite. Akoby ho ovalili.
„Prečo mi to robíš??“ do očí sa jej znovu nahrnuli slzy.
„Bee...si tá, ktorá si to zaslúži.“
„To robíš len preto?“ nešťastne sa na neho dívala.
„Nie, Bee...Robím to preto, lebo ty si tá, ktorú si zaslúžim ja...“
Videl ako sa usmiala očami. Videl to aj cez slzy. S úsmevom ju pobozkal, vediac, že už sa neodtiahne a nepovie, aby prestal.
Pretože pochopil.
Pochopil to, čo už dávno vedel.

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu